Ako sa však vraví – žiť sa musí...
Musela som sa vzchopiť, lebo bezo mňa by kapela nebola išla von. Vycestovali sme k Silvestru do Švajčiarska, do mesta Montreux. Pre nás to bolo niečo úžasné! Všetko, kadiaľ sme prechádzali, svietilo. Mestá, dedinky boli vysvietené, nevedeli sme sa vynadívať. Išli sme z ťažkého komunizmu, z jednej veľkej tmy do niečoho nevídaného. Takže na chvíľu bolo so mnou dobre. Potom sme však začali hrať, prišla polnoc, Nový rok. Ľudia si pripíjali a vinšovali. Tam už som nevládala. Utiekla som a dodnes si matne pamätám, že som sedela na debnách v nejakej pivnici a plakala. Kolegovia z kapely ma hľadali, nevedeli ma nájsť. Potom som sa odtiaľ dajako sama vrátila, to si už celkom nespomínam. No - bol so mnou kríž...
Ako vyzerali muzikantské Vianoce? Hrali ste aj na Štedrý večer?
Stalo sa mi asi dvakrát, že som aj na Štedrý deň zostala v zahraničí. Hotelovým hosťom som spievala všetky tie ich vianočné pesničky – O Tannenbaum, o Tannenbaum, Stille Nacht, heilige Nacht... Dušan Grúň spieval krásne po anglicky všetky vianočné sinatrovky. Ľudia spievali s nami. Bolo to veľmi pekné, ale psychicky strašne náročné, lebo deti som mala doma. Nevládala som sa psychicky cez to preniesť. Neboli mobilné telefóny, len jedna búdka niekde v okolí. Pamätám si, že sme mali fajn riaditeľa baru, ktorý nám všetkým hudobníkom dovolil, aby sme si zatelefonovali domov rodinám. Vtedy to boli posledné Vianoce, čo som nebola s deťmi. Povedala som manželovi: Už nikdy viac! A keď, tak bezo mňa!
Dávali ste si v kapele navzájom darčeky pod stromček?
Málokedy, ale, samozrejme, nebolo to nič vážne ani drahé. Skôr to boli rôzne hlúposti. Napríklad sme vo Švajčiarsku videli záchodík, z ktorého sa dalo piť. Zdvihli ste dosku a mohli ste si dať panáka. Chlapci sa zložili a darovali mi množstvo kozmetiky. Boli to celkom iné Vianoce, ako keď ste spolu s blízkymi. Čím sme boli starší, tým horšie sme znášali odlúčenie od rodiny. Ale ten život to sám zariadil – tú bodku.
Čo bolo tou vašou pomyselnou bodku za účinkovaním v zahraničí?
Môj manžel dostal v roku 1987 v Nemecku, v meste Schvalbach am Taunus mozgovú príhodu a slabší infarkt. Mal šťastie na rýchlu lekársku pomoc. Neviem, ako by to bolo dopadlo, keby sa mu to stalo doma. Pretože keď sa mu to stalo neskôr doma, vždy to dopadlo zle. V každom prípade, po týchto peripetiách sa naše účinkovanie v zahraničí skončilo.
Takže ste sa napokon vrátili z cudziny domov...
Po mozgovej príhode Jurko nemohol viac hrať. Bol saxofonista, tlak na hlavu pri hraní by mu uškodil. Odvtedy sme boli na Vianoce vždy všetci spolu. Aj keď sa synovia oženili, nebol jediný Štedrý večer, aby neprišli. Rovnako to bolo aj na Silvestra, mohli sa zabávať inde, ale o dve minúty dvanásť dobehli a stihli polnoc. Petrík sa hrnul hneď na balkón a púšťal ohňostroj. Krásne to bolo...
A potom, v roku 2002 vám život priniesol ďalší veľký úder...
Tri mesiace po svadbe mladšieho syna Petríka našu rodinu postihla obrovská tragédia. Nevesta ho našla ležať v posteli divne skrúteného. Prišli záchranári a skonštatovali, že pravdepodobne nežije. Ale aj tak ho ešte oživovali v sanitke aj v nemocnici. Na jeho šťastie alebo nešťastie – neviem – ho oživili. Prekonal mozgovú príhodu, dlho mal nedokysličený mozog. Potom dostal zápal mozgových blán a zápal pľúc. Zo začiatku, keď si Petrík uvedomil, čo sa stalo, tak to bolo hrozné. Prišla som za ním do nemocnice, sedela som pri ňom aj tri hodiny a nepovedal ani slovo. Otočil hlavu preč, nechcel s nikým hovoriť. Neskôr sme vybavili liečebňu v Krškanoch pri Leviciach.
Bolo to už potom lepšie?
Dvakrát do týždňa som za Petríkom jazdila do liečebne, urobila som týždenne 600 kilometrov. Išli sme za ním aj na Štedrý deň. Mal samostatnú izbičku, sestričky nám pripravili stôl, my sme priniesli z Bratislavy ozdobený malý stromček a oblátky. Na to, čo prežil počas tých rokov v Krškanoch, bol veľmi disciplinovaný. Medzitým však ochorel aj manžel, dostal ďalšiu mozgovú príhodu a musela som ho niekoľkokrát denne aj v noci polohovať. Pritom sama som mala čo robiť, aby som zvládla vlastnú chorobu. Diagnostikovali mi rakovinu hrubého čreva. Zvládla som operáciu, ožarovanie aj liečbu. Po celé tie roky som sa nedokázala zo srdca tešiť na Vianoce. Nejde to, keď vidíte, ako vaše dieťa trpí. Jedného dňa, v júli 2011, mi zavolali z Krškan, že Petrík zomrel.
Neviem si ani predstaviť, ako ste to prežili!
Sama neviem. Môj muž bol ležiaci pacient po porážke. So starším Jurkom sme mu to nepovedali, aby ho správa úplne nezložila. Lenže prišli Vianoce a manžel sa pýtal, kedy pôjdeme za Petríkom. Vyhovárala som sa, že je veľa snehu a ľadu, pritom nikde ani vločky. Dúfala som, že na to zabudne. Aj tak bolo. Prešiel rok a pol od Petríkovej smrti, ďalšie Vianoce a manžel sa zas spýtal: „A čo je s Petríkom? Kde je?“ Opäť som zaklamala, že je vonku zima, cesty sú zlé, že pôjdeme za ním na jar. Ale môj muž nebol hlúpy. Vycítil, že niečo nie je v poriadku, ale bál sa ma na to spýtať. Ani sa to do svojej smrti nedozvedel. Posledné Vianoce sme s ním boli s Jurkom, nechali sme mu v nemocnici stromček, darčeky, ale už nás nevnímal. Všetko zostalo nedotknuté. Deň pred smrťou sa však akoby prebral, komunikoval so mnou. Pánboh na chvíľu dovolil, aby sme si ešte niečo povedali a to bol už koniec. Amen. Viac nič. Zomrel dva dni po Štedrom večere, na Štefana.
Vianoce sú sviatky radosti, čo vo vašom prípade, žiaľ, neplatí.
Prvé Vianoce po smrti manžela sme sa s Jurkom navečerali, ale len preto, že sme boli hladní. Nebolo v tom nič emočné, nemodlili sme sa. Potom jeden smútil v jednom kúte, druhý v druhom kúte. Ja som len plakala.
Poviem vám, že ten život je krutý. Ešteže som sa natoľko zorganizovala, že som urobila deväť klipov pre televíziu a niekoľko predstavení. Ale keď som pred šiestimi rokmi spadla a zlomila som si krčok stehennej kosti, toto všetko sa skončilo. Lekári operáciu sfušovali. Do nemocnice som prišla po svojich a odišla som odtiaľ ako mrzák! Rok som chodila v korzete, pomáhala som si pri chôdzi barlami. Lenže potom som zas spadla, takže som začala používať vozík. Dobrú facku som dostala, keď sa mi tento rok v lete otvoril vred. Ešteže mám syna, ktorý sa o mňa obetavo stará.
Takže aj tieto Vianoce budete tráviť vo dvojici so synom?
Áno, tak ako posledné roky. Celé sviatky zvykneme pozerať televíziu, zaspomíname si na našich blízkych. Ale väčšinou každý z nás bočí z tej témy, nevraciame sa príliš späť. Je to pre nás smutné. Snažím sa tešiť zo života tu a teraz. Viem sa potešiť maličkostí, netreba nám žiadne veľké darčeky. Na prvý sviatok vianočný k nám príde vnučka Petra (28) aj s mamičkou a s priateľom. Príde aj jej druhá babička s manželom. A vtedy sú tie Vianoce veselšie. Ale inak sme na sviatky so synom sami. Jurko mi často pripomína: „Mutti, ja už mám len teba! Keď teba stratím, pre mňa sa skončí život!“ Takí sme na seba naviazaní. Preňho chcem ešte byť tu a modlím sa, aby som žila.
