Pre Nový Čas Nedeľa si zaspomínal na časy, keď svet ohrozovala týfusová epidémia, porozprával o Silvestroch a zábavných programoch s Ivanom Krajíčkom († 57) a prezradil aj to, ako si užíva dôchodok.
Situácia od jari tohto roka, ktorú do našich životov vniesla korona, nie je priaznivá a na mnohých ľuďoch zanecháva negatívne následky, špeciálne na psychike. Herec Oldo Hlaváček, známy svojím zmyslom pre humor, si však zachováva chladnú hlavu aj v týchto pochmúrnych časoch. Z pandémie korony si, samozrejme, žarty nerobí. „Pred vyše 50-imi rokmi bola epidémia týfusová, tiež sme nechodili na návštevy, ale neboli žiadne mimoriadne opatrenia a prežili sme to. Samozrejme sme sa chránili, obmedzovali stretnutia, ale nejaká mimoriadna panika nebola,“ zaspomína si herec, ktorý bol vari od detstva predurčený na to, aby zabával ľudí okolo seba.
Aj keď sám si svoj dar a talent neuvedomoval, pretože všetko to bolo pre neho prirodzené. Už na základnej, vtedy ľudovej škole, písal scénky pre spolužiakov na vystúpenia, sám sa ich zúčastňoval a na otázku, kedy vlastne objavil v sebe túto danosť, len konštatuje: „O tomto som ani neuvažoval, vyplynulo to a tak nejako samo to prišlo. Už skôr, ako som šiel do gymnázia, som písal pre triedu nejaké veci, dokonca keď prišiel inšpektor, ja som ho vítal pred katedrou. Predral som sa úplne dopredu a teatrálne som dramaticky potiahol slová ‚Vííííítame vááááás!‘ Inšpektor pobudol v triede, pochválil nás, a keď sa s nami lúčil a odchádzal, opäť som sa vybral pred katedru a opäť som zopakoval svoje ‚Vííííítame vááááás!‘ Nehanbil som sa, mal som rád podobné vystúpenia,“ smeje sa.
Kandidát na učiteľa
Podporu mal doma hlavne u maminky, ktorá bola učiteľkou klavíra, takže k umeleckému svetu mala blízko. Najprv vyučovala v umeleckej škole, neskôr súkromne doma. „Otec bol dôstojník v armáde, takže si to viete predstaviť,“ vyberá sa v spomienkach do detstva Hlaváček. „Pri obede sa mi ušlo niekedy po ušiach utierkou, keď som bol nespratný. Celý život ma pripravovali na povolanie učiteľa, dokonca v Turčianskych Tepliciach som chodil do učiteľského ústavu. Ale nejako som sa vyšmykol, napriek triednej profesorke pani Badinovej, ktorá lamentovala, nie, komediant nie, ty máš všetky predpoklady byť serióznym učiteľom, rozumieš deťom!“ smeje sa.
„Ale poviem zaujímavosť, prečo som sa vymkol zo školstva. Ako kandidáti na učiteľov sme sa chodili učiť, ako učiť deti. A keď som vošiel do triedy, kde už bol učiteľ-inštruktor, ktorý nás mal viesť ako s deťmi zaobchodiť, teraz poviem veľmi slušne - vôňa detičiek mi doslova prekážala. Pre mňa niečo nedýchateľné!“ priznáva, prečo sa rozhodol dať katedrám a detičkám definitívne zbohom. Povedal som si - toľko učenia preto, aby som celý život čuchal túto vôňu, ktorá ma vyslovene otravuje? Veľmi ma to odradilo,“ dodal. Postupne sa začal čoraz intenzívnejšie venovať tomu, čo ho naozaj napĺňalo - divadelnej činnosti. V divadle v Žiline pôsobil ako ochotník. Triedna to nemala rada, že ako študent učiteľstva chodil na predstavenia, na divadelné skúšky. No maminka ho podporovala, takže to bolo v poriadku.
Prvý scenár
Po vysokej škole pracoval v televízii a v Carltone pri kávičke písal prvý scenár. Chodieval aj do záhrady umelcov, čo bolo blízko Štúrovej ulice, kde na sedmičke býval na internáte. Cez deň bol v záhrade umelcov pokoj, tak tam chodil písať, a dokonca sa tam zoznámil s manželkou. Večer v záhrade hrali chýrečné kapely, aj Gustáv Brom, s ktorým, rovnako ako s jeho hudobníkmi, sa Oldo skamarátil. Ale ten prvý silvestrovský scenár pochádza od stola v Carltone. „Rozhlas robil vôbec ako prvý skutočne slávnostný silvestrovský program a bola to udalosť veľmi veľká,“ hovorí tentoraz vážnym hlasom. „Alkohol som vtedy nepil, kávičkoval som. Keď som vypil pivo, to už bol alkoholický deň. V záhrade umelcov som presedel celé popoludnia a večery počas vysokej školy. Keď bolo chladno, tak v Metropolke.“
