Vysoko aktívny bol v tých časoch aj ako publicista, písal denne články do novín o divadle, dianí v kultúre. „Pre televíziu ešte nie, lebo nebola. Keď prišla televízia, všetci sa trochu vyľakali, čo to bude, že pochová rozhlas, ktorý mi bol už vtedy srdcu blízky a nezmenilo sa to dodnes. Skutočne som mal obavy, či sa uplatním. Istý čas bol televízny ošiaľ naozaj veľký, ale netrvalo to dlho. Ľudia sa vrátili k rozhlasu,“ spomína Hlaváček, ktorý bol napokon úspešný aj v televízii.
Osudová návšteva
Prvé stretnutie s budúcim kolegom Ivanom Krajíčkom bolo podľa Olda Hlaváčka zaujímavé, napokon ako všetko v jeho živote. Slúžil základnú vojenskú službu v Mikulove, kde bol pridelený k vojenskej kapele – dychovke, hoci bol huslista. Dodnes to považuje za nezmysel, ale odkrútil si vojenčinu v hudobnom svete. Došla mu na poštu výzva od Ivana Krajíčka, že mu bude volať, lebo tak to vtedy fungovalo. Tak šiel a Krajíček mu povedal, že docestuje za ním, pretože chce hovoriť o spolupráci.
„Nevedel som, kto to je, čo to je, o čom to je,“ spomína Oldo, ale so stretnutím súhlasil. „Aj sa stalo, pricestoval, samozrejme sme sa v miestnej vinárničke zdržali, tak sa nemal ako dostať naspäť do Bratislavy. Prepašoval som ho pomocou kamarátov do kasárne a tam prespal. Na druhý deň ráno bolo vo vinárni zatvorené, tak sme si ešte v obyčajnej krčmičke dali na rozlúčku po pol deci. Hovorili sme o všeličom - o kumšte a tak, ale nedostali sme sa príliš k práci, no bolo to veľmi príjemné. Potom Ivan šiel domov.“
Oldo Hlaváček napísal na Ivanov podnet prvý spoločný silvestrovský scenár pre rozhlas a doniesol ho k nim domov. Krajíček už vtedy býval so svojou jedinou manželkou Babulkou, hoci neboli zosobášení. „Našťastie Ivan nebol doma, rýchlo som to odovzdal Babulke a doslova som utiekol, aby ma Ivan nestihol a nemohol mi povedať, čo za nezmysly som popísal,“ smeje sa herec. Lenže Ivanovi sa scenár páčil a prijal ho. Bolo to písané rukou, kostrbaté. No týmto sa datoval vznik spolupráce, ktorej sa potom obaja venovali veľmi profesionálne.
S Krajíčkom Pod gaštanom
Rozhlasové scenáre dvojica pripravovala niekoľko týždňov. Museli vybrať dopredu hostí, často chodil s nimi Josef Kobr z Ostravy, ktorý bol mimoriadne obľúbený, vtipný a dobre sa s ním spolupracovalo. Volalo sa to Verejné nahrávky a robili sa mimo Bratislavy. Na tie časy to boli neskutočné úspechy. Potom prišla televízia, ktorá podľa Olda Hlaváčka síce na chvíľočku vystrčila rožky, ale veľmi rýchlo ich zasunula. Rozhlas zostal dominantný, čo bolo aj pre neho veľké prekvapenie. Chodili po celom Slovensku so scénkami, monológmi, reláciou Vtipnejší vyhráva a popri nich sa uplatnili aj ľudoví rozprávači ako napríklad Strýco Marcin.
„Všetci sme boli aj veľmi dobrí priatelia,“ s nostalgiou v hlase hovorí dojatý Oldo Hlaváček, ktorého hlas prenikol do uší i duší poslucháčov a divákov. „Stalo sa mi, že som bol s manželkou na dovolenke na lodi, ďaleko od Slovenska. Prišiel za mnou chlapík a začal mi rozprávať štýlom, akým sme s Ivanom hovorili v Hostinci pod gaštanom a bolo to milé. Lebo naozaj ten humor mal hlavu, pätu. Bolo to o niečom, mnohé výroky zľudoveli a ľudia ich používajú dodnes, hoci možno ani nevedia, že je to od nás „spod gaštana“.
Spolupráca trvala vyše tridsať rokov, až do predčasného skonu Ivana Krajíčka. Oldo Hlaváček sa presadil aj bez svojho dlhoročného kolegu Ivana, aj keď priznáva, že to bolo predsa len o niečo ťažšie. „Ivan bol človek, ktorý mal do všetkých ustanovizní viac pootvorené dvere ako ja, či to bol rozhlas, televízia či Slovkoncert. Bol úžasný, rád sa zabával so svojimi fanúšikmi, veľakrát to dopadlo tak, že som ho musel doslova naložiť do auta či autobusu, on si potom pekne sedel a ja som ho vždy bezpečne dopravil k jeho Babulke domov. Niekedy to bolo náročné,“ spomína s úsmevom na svojho priateľa a kolegu.
Víno na schodoch
Keď prišiel Hlaváček do obchodu, pohostinstva či na recepciu hotela a prehovoril, ešte nestihol dopovedať a už pri ňom niekto stál: ‚Oldinko, nedáme si poldeci?‘ A to nebolo len v Bratislave, ale aj v Prahe, Brne, Ostrave a v iných mestách. „Raz taký neodbytný fanúšik tiež chcel popíjať aj s partiou a ja mu hovorím, reku, skočím domov, mám dobré vínko, prinesiem a dáme si,“ vybavuje si príhodu spred mnohých rokov.
„Naozaj som mal ambíciu vrátiť sa s vínom, ktoré bolo v rôznych fľašiach. Chcel som si to uľahčiť, že to nalejem do 5-litrového demižónika, nech nemusím niesť fľaše. Bolo tam málo miesta, na chodbe som to prelieval, medzi demižónom a mnou bolo zábradlíčko, ktoré mi zavadzalo, a tak sa stalo, že lievik som nestrčil do demižóna, ale medzi to zábradlie a demižón a 5 fliaš vína som vylial na schody namiesto do demižóna,“ smeje sa pri spomienke. Čo sa robí zbadal, až keď sused zo spodnejšieho poschodia sa prišiel pozrieť, čo sa to robí, kto to rozlieva víno po schodoch.
