Veľa rodín si nemalo z čoho vytvoriť finančnú rezervu.
Stále zvykneme hovoriť o rezerve v zmysle hmoty. Niekedy sa nedá vytvoriť takáto rezerva, ale dá sa vytvoriť rezerva v zmysle vzťahov a priateľstiev. Veľkou témou súčasnosti začína byť komunita. Komunita vždy nájde cestu, ako nájsť riešenie, a ten najslabší článok v komunite posilniť. Veď čo sme urobili v prvej vlne? Od prvej chvíle sme sa zjednotili. Všetci si nasadili rúška, umývali si ruky, ostali doma... Okamžite sme sa začali starať o seniorov. Komunita je našou najväčšou hodnotou v súčasnosti.
Ako dosiahnuť, aby sme sa vyhli zhonu, aby sme nepodľahli tlaku nakupovať?
Veľmi jednoducho - otvorme skrine, otvorme špajzu. Keď kladiem klientom otázky, tak sa opýtam: Máte zimnú bundu? Máte. Máte zimné topánky? Máte. Máte pančuchy? Máte. Viete sa obliecť teplo? Áno. Tak z čoho máte stres? Z toho, že nemáte novú bundu, alebo z toho, že nemáte vôbec bundu? Čo potrebujeme k základnému životu?
Ľudia začali reagovať na veľmi silný tlak reklamy a konzumu. Stále niečo potrebujeme. Naši predkovia, naopak, išli po základných veciach. Žili cyklicky. Ich oblečenie sa odvíjalo od potrieb, nie od chcenia. Zodrali košeľu, kúpili si novú. Bolo sezónne oblečenie a to sa delilo na sviatočné a pracovné. Iné jedli v zime, iné v lete.
Využívali všetky možnosti, ktoré dávala príroda. Ja som to minulý rok skúšala a môžem povedať, že takto sa dá stravovať aj s veľmi málo peniazmi. Rozlišujem základné najedenie sa a mlsný jazýček. To sú dve rozdielne veci. Veľa vecí pre základný život nepotrebujeme, to len obchod nás presvedčil, že to potrebujeme. COVID nám ukázal, aké sú naozaj naše potreby.
Na lepšie sa ľahko zvyká, no na horšie to ide len ťažko. Ľudia v kríze sa boja, že nadštandard, na ktorý si zvykli, už nikdy mať nebudú.
Ale treba si uvedomiť jednu vec: keď v živote raz niečo dokážeš, tak to dokážeš vždy! Mnohí napríklad zotrvávajú v práci, ktorá ich nenapĺňa, nie sú v chémii so svojimi nadriadenými, hoci sú nešťastní. Časom ich telo vyvibruje – vyskočí im vysoký krvný tlak, emócie sú napnuté, necítia sa dobre... Túžia zotrvať v určitom, i keď klamlivom komforte a nechcú ho narušiť. To je veľký vnútorný odpor.
Pritom problém je často najmä v tom, že sa nám len nechcú riešiť veci. Poviem príklad: pred koronou si človek zaplatil firmu, ktorá mu presťahovala nábytok, teraz, keď má obmedzené financie, musí dvihnúť telefón, zaoberať sa stratégiou, ako tú skriňu dostať z bytu. Napríklad požiadať kamarátov, či rodinných príslušníkov o pomoc. Vynaložiť viac energie na to, aby som niečo zariadila. Ale to všetko sa dá, keď človek chce.
Ako dosiahnuť, aby aj v tomto marazme prišli do našich životov nádej a šťastie?
Nádej rovná sa svetlo. Šťastie je výsledok procesu, ktorým prejdem. Ja akúkoľvek krízu vnímam ako náročný turistický výstup. Viem, že sa musím dostať do najvyššieho bodu. Veľmi dobre viem, že sa spotím, budem v hlbokom diskomforte a bude ma bolieť celé telo.
Budem si musieť rozložiť sily aj zásoby. No viem, že musím vykročiť, kráčať krok za krokom, pozerať sa, kam kladiem nohy. Na konci túry, až dôjdem do cieľa, budem šťastná, že som to zvládla. To, ako budem prežívať každý jeden deň, je moje osobné rozhodnutie, ktoré môže byť absolútne nezávislé od okolností.
