Prezraďte, dávate si novoročné predsavzatia?
Vzhľadom na to, že sa už dobre poznám, si novoročné predsavzatia nedávam. Nikdy som ich nesplnil. Dávam si ich vtedy, keď je niečo aktuálne, počas celého roka.
Ostatné Vianoce boli asi aj pre vás úplné iné, než aké ste kedy zažili. Ako ste ich prežili, keďže všetko okolo nás bolo v špeciálnom režime?
Všetko, čo je na Vianociach dôležité, a čo rodina celé roky dodržiava, sme zachovali aj teraz. Rozkrojili sme jabĺčko, mali sme kapustnicu aj vianočného kapra. A tak ako vždy sme si spoločne rozbaľovali vianočné darčeky. Máme v rodine na to špeciálnu metódu. Najskôr sa prečíta meno na balíčku, jeden z vnukov ho rozbalí a podá tomu, komu ho Ježiško doniesol. Kým si obdarovaný darček nepozrie, ďalší nerozbaľujeme. Je to náš každoročný rituál, pri ktorom spolu zažívame veľa smiechu a zábavy. Hoci vonku vládli koronové opatrenia, urobili sme si pekné sviatky.
Nielen sviatky, ale vlastne takmer celý uplynulý rok sme žili v nejakej zvláštnej bubline. Zmes nepoznaného a strachu sa dotkla každého z nás. Ako vnímate pandémiu koronavírusu?
Veľmi zodpovedne. Nebolo mi všetko jedno, keď som sa dozvedel, že moji známi ochoreli, niektorí mali horší priebeh, iní, našťastie, ľahší. Mal som obavy a snažil som sa správať zodpovedne aj voči sebe, aj voči ostatným. To, čo sa deje, je natoľko výnimočné a stresujúce, že sa tomu treba postaviť čelom a zodpovedne. Chodieva k nám vnučka cvičiť na klavíri a po celý čas má na sebe rúško ona i ja s manželkou.
Ozývajú sa aj fatalistické proroctvá, že je táto pandémia je trest pre ľudstvo, lebo sme začali strácať zmysel pre realitu a nevážime si hodnoty. Môže byť na tom niečo pravdy?
Neviem posúdiť, či aj vtedy, keď zúrila španielska chrípka, alebo bol mor, mali ľudia pocit, že sa spreneverili hodnotám. Bolo by to zaujímavé porovnať, hoci to sa zrejme nedá. Fakt je, že populácia na svete je neobyčajne rozdelená. Žijú na nej ľudia veľmi chudobní, ale aj rozprávkovo bohatí. Máme medzi sebou aj takých, čo sa so svojím bohatstvom vedia podeliť a štedro podporujú umenie alebo chudobných. Ale pravda je, a aj ja to tak vidím, že sa strácajú hodnotové hranice. Teraz sme sa museli všetci nejakým spôsobom uskromniť a prinieslo nám to mnohým aj viac pokory do života. Bez ohľadu na to, či sme veriaci alebo neveriaci, som presvedčený o tom, že keby sme sa v živote viac riadili Desatorom, spoločnosť by nebola v takom rozvrate, v akom je teraz. Keď vidíme okolo seba toľko zla (napríklad skorumpovaných politikov po celom svete), tak logicky si to dávame do súvislosti s trestom, ktorý následne prichádza.
Súčasťou toho trestu je aj, okrem iného, že mnohí, a herci medzi nimi, nemôžu vykonávať svoje povolanie. Divadlá sú striedavo zatvorené úplne, potom sa zákazy zvoľnia… Nepodliehate frustrácii z toho, že nemôžete hrať?
Je veľký rozdiel hrať pred živým divákom a pred streamovacou kamerou. Mám na to prirovnanie. Živé divadlo je ako keď sa napijete priezračnej vody z lesnej studničky. A hranie online je dúšok z plastovej fľaše. Živý kontakt, reakcie publika, ktoré cítite, sa nedajú nahradiť. Preto je stresujúce, že nemôžete robiť svoju prácu naplno. Pomáha mi pocit, že v tom nie som sám a že sa to netýka iba hercov, lebo to postihlo aj mnohé iné profesie. Niektorí na tom boli, a aj sú oveľa horšie, pretože prišli o príjmy. My máme aspoň základný plat.
Za čím, alebo kým vám bolo najsmutnejšie?
V každodennom živote sa stretávame s mnohými ľuďmi. A teraz sa mi stávalo, že som na ulici stretol niekoho a v očiach som videl niečo známe, ale nespoznával som ho. Musel si na sekundu stiahnuť rúško a ukázať tvár. A to mi veľmi chýba – pohľad na ľudské tváre a úsmevy.
