Hlavu v smútku mal pre kiahne aj otec Wolfganga Amadea Mozarta, ktorý odmietol dať svoje nadané deti zaočkovať proti kiahňam, aj keď táto novinka už bola v tej dobe dostupná. Ako došlo k nákaze na cisárskom dvore a koho oplakávala Mária Terézia?
Niekedy stačí náhoda a dejiny krajín môžu nabrať úplne nový smer. Svoje o tom vedela rakúska cisárovná Mária Terézia. Za jej života kvárila Európu jedna nákaza za druhou. Mimoriadne trápenie habsburskému dvoru, ale aj miliónom obyvateľov po celom kontinente sa robili rýchlo sa šíriace kiahne. Jedného májového dňa v roku 1867 sa preto prišla Mária Terézia rozlúčiť so svojou chorou nevestou Máriou Jozefínou Parmskou, druhou manželkou svojho syna Jozefa II. Keď v návale emócií chorú dievčinu objala, nemohla tušiť, že o pár dní bude sama žiadať o posledné pomazanie. Čerstvú päťdesiatničku priviedli pravé kiahne na pokraj smrti.
Tisícročná pliaga útočí
Nákaza, ktorá práve trápila nielen Viedeň, ale aj mnohé ďalšie miesta, bola omnoho smrteľnejšia než bežné ovčie kiahne, ktoré dnes poznáme ako vcelku bežnú detskú chorobu. Išlo totiž o vysoko nákazlivé pravé kiahne. Choroba sa rýchlo šírila kvapôčkovou cestou, ale aj dotykmi s nakazenou osobou alebo predmetmi. Spočiatku nakazený trochu kašlal, potom sa pridala horúčka, triaška, silné bolesti hlavy a tela i nevoľnosť. O niekoľko dní už boli na hlave, trupe a končatinách viditeľné typické bledočervené fľaky, ktoré sa rýchlo premenili na svrbiace pľuzgieriky naplnené hnisom. Ak mal pacient šťastie, pľuzgiere postupne vyschli za silného svrbenia a na koži ostali „iba“ nepekné jazvy. V horšom prípade, zhruba u tretiny pacientov, došlo k úmrtiu, ďalší ostali po chorobe slepí, hluchí alebo silne znetvorení.
