S klinickým psychológom a súdnym znalcom Dušanom Kešickým sme sa preto rozprávali o predchádzaní samovraždám, o tom, čo dokáže odhaliť psychologické vyšetrenie i o dostatočnosti postupov v našich väzniciach.
Čo by ste ako psychológ chceli, aby každý človek vedel o predchádzaní samovraždám? Je to totiž silno tabuizovaná téma a zrejme len málokto na ňu dokáže adekvátne zareagovať.
Predchádzanie samovraždám sa začína tam, kde predchádzanie iným duševným poruchám, alebo rakovine, či infarktu. V štýle života. Pýtať sa na možnosť zabránenia samovraždy u človeka, stojaceho pred týmto rozhodnutím, je ako z príručky, čo robiť, keď človek cíti blížiaci sa infarkt. Taký je aj efekt. Preto sú neúčinné rady, ako žiť inak, lebo každý žijeme, ako môžeme, ako najlepšie vieme, čo je dané tým, ako sme sa narodili a dorástli. Nikto nepočúva rady, ako žiť inak, aby sme sa vyhli nádorom, vredom, samovraždám. Je oveľa prijateľnejšie čerpať zo zdrojov života, kým je z čoho. Užiť si na dlh z nezarobeného a potom čakať, že nám niekto povie, ako z toho von. Keď sa to nedozvieme, tak nám ostáva posledná možnosť - zavrieť účet a odísť. Takže pod predchádzaním samovraždám rozumieme skôr krízový manažment, ako predísť fatálnemu bankrotu. Tu pomáha to, čo poznajú všetci dlžníci, že aj zajtra je deň, keď možno môžem splatiť nejakú malú časť. K samovražde dochádza vtedy, keď stratíme vieru v takúto možnosť a ďalší deň pre nás prestane existovať. Záchrancom je ten, kto nám dá nádej, ktorá je dostatočne presvedčivá.
Ako často sa stretávate s ľuďmi, ktorí hovoria o samovražde, alebo sa o ňu pokúsili?
Sú ľudia, ktorí hovoria, aby som sa nebál, že to neurobia, aby som nemal problémy. Ja som im za to vďačný, lebo je mi jedno, ako sa stane, že ostanú nažive. Časom zabudnú, že to údajne robili pre mňa a život ide ďalej. Máme obaja dobrý pocit. Na jednej strane sa hovorí, že človek, ktorý o tom hovorí, to asi neurobí, na druhej strane je pravdou, že nikdy nevieme, či nie sme my ten posledný, u koho ešte hľadá pomoc pred tým, ako zistí, že ostal sám a urobí to. Toto sa neoplatí riskovať ignorovaním. S pokusmi o samovraždu neradno hazardovať, aj keď sme presvedčení, že ide o manipuláciu s cieľom strhnúť našu pozornosť bez vážneho úmyslu zomrieť. Dôvod je minimálne ten, že nie každý si dokáže ustrážiť hranicu života a môže dôjsť k náhodnej smrti bez vážneho úmyslu. Napríklad tých liekov je o čosi viac, ako by mal organizmus zniesť. Oveľa vierohodnejšie je deliť ľudí na tých, čo o tom hovoria a nehovoria, ako na tých, čo chceli, alebo nechceli. Tu sa často nikdy nedozvieme, ako to vlastne bolo.
Sú nejaké rysy alebo náznaky, ktoré majú spoločné ľudia, ktorí majú sklon k spáchaniu samovraždy? Čo na nich sledujete? Ako sa tento sklon môže prejaviť?
V zásade sú dve úrovne, na ktorých sledujeme riziko. Prvou je predispozícia daná charakteristikami osobnosti a druhou je stav vytvorený konkrétnymi podmienkami, minulými a súčasnými životnými okolnosťami, v ktorých sa daná osobnosť nachádza. To posudzovanie je veľmi zložité. Prispieva k nim klinické vyšetrenie, ako aj konkrétne testy. Ako ilustráciu zložitosti uvediem paradox, že samovraždu jedinec obyčajne nespácha v stave najťažšej depresie, lebo na to nemá silu, ale v čase, keď sa mu trocha uľaví. Preto je dôležité sledovať, aby mobilizácia síl pri zlepšenom stave pacienta nesmerovala k vynaloženiu získanej energie na sebazničenie v snahe predísť opakovaniu ťažkého stavu.
Zvyknú objasniť svoj motív? Napríklad v liste na rozlúčku? Zanechávajú ich vôbec, alebo je to skôr mýtus?
Zvyk sa spája s účelnosťou. Zanechanie správy o sebe a svojich pohnútkach predpokladá existenciu osôb, ktoré to budú môcť čítať a ktoré pisateľ považuje za hodné posmrtného zdieľania svojho stavu. Väčšinou sa až vtedy listy na rozlúčku dostanú k svojim adresátom. Niekedy je to aj skôr a prispejú k jeho záchrane, vtedy je na mieste úvaha, prečo sa tak stalo, bez toho, aby sme znevažovali vážnosť úmyslu pisateľa urobiť, o čom informuje v liste.
