Treba však priznať, že celý svet rieši pandémiu. Máme na Slovensku ten istý problém ako všade na svete – COVID-19. A svet hľadá recept, ako sa s ním popasovať.
U nás na Slovensku sa, žiaľ, ku COVID-u pridružili, podľa môjho názoru, ďalšie dva problémy, ktoré v iných krajinách nemajú. Jeden je, že ani jeden z troch našich najvyšších ústavných činiteľov nemá za sebou taký príbeh, ktorý by v občanovi vyvolal to, čo dnes najviac potrebuje – vnútorný pokoj, pohladenie duše, otcovské, či materinské objatie, pochopenie, azda symbolické zotretie slzy. Nevyčítam im to, robia čo vedia, ibaže presvedčivý životný príbeh nestvoríte za pár mesiacov. Nuž a druhý problém je náš predseda vlády. Je mi jasné, že to nemá ľahké, ale jeho spôsob komunikácie prakticky so všetkými vyvoláva viac neistoty ako istoty, rozdeľuje, vyvoláva napätie, zlobu. Mám nedobrý pocit, že averzia istej časti ľudí nie je voči opatreniam, ale voči spôsobu, ako ich premiér komunikuje. Proste ľudia neodmietajú opatrenia voči COVID-u, ale odmietajú Matovičovu komunikáciu. Môže mu to spôsobiť problém, pretože som presvedčený, že každý slušný človek v tejto krajine drží tejto vláde palce v zápase, ktorý začala proti prepojeniu kriminálneho a verejného priestoru. Premiér však svojou deštruktívnou komunikáciou píli konár sebe a vláde.
Hovorili ste o tom, že jednou z charakteristických vlastností spisovateľov je zvedavosť. Takže sa pýtate. Svojimi otázkami, ale aj názormi ovplyvňujete masy ľudí. Veď len vaša stránka má okolo 40 000 fanúšikov. Takže istá zodpovednosť je na mieste, nie?
Viem, že ako autor idem s kožou na trh a nie každý so mnou musí súhlasiť. To by som bol zlý spisovateľ. Či už napíšem román, alebo poviem názor na COVID, vždy sa nájde niekto, kto ma bude kritizovať. Je to prirodzené. Nemám však rád neférové podpásovky. Na stránke mám prepožičané motto od Davida Brinkleyho: „Silný je ten, kto z tehál, ktoré po ňom hádžu, postaví dom.“ Ja kamene po nikom naspäť hádzať nebudem, tak si z nich radšej postavím chalupu... Naučil som sa, že každá kritika, aj tá najtvrdšia, je pre mňa posilnením. Keď na mňa niekto neférovo zaútočí, je to jeho cesta. Možno je v zlej situácii a potrebuje sa odventilovať. Nie sú zlí ľudia, sú len nešťastní.
Aby sme však neboli len negativistickí – rok 2021 sa pre vás začal aj pozitívnymi správami.
Áno, prišla aj radostná správa. Po USA, kde vyšiel môj román o Alexandrovi Dubčekovi, som dostal informáciu z Indie, kde vychádza dvojjazyčné, anglicko-hindské vydanie môjho románu „Zastavte Dubčeka!“ pri príležitosti Dubčekovej storočnice. Verím, že si ju v tomto roku dôstojne pripomenieme aj doma.
Ste jeden z mála slovenských spisovateľov, ktorý predáva svoje knihy aj v zahraničí v rôznych jazykových mutáciách. Vnímate to ako nevídaný úspech?
Teším sa, že som najprekladanejší slovenský spisovateľ. Knihy mi vyšli v pätnástich krajinách, prednášal som o nich v dvadsiatich. V Amerike mi vyšli tri knihy, čo nemá nikto zo Slovenska. Keď sa toto podarí, niektorí vám zagratulujú, u iných to vzbudí závisť. Riadim sa tak trochu slovami Milana Rastislava Štefánika a jeho prostou formuláciou úspechu: Cez prekážky ku hviezdam...
Zatiaľ vašou poslednou knihou je Nádherná smrť v Altaji, poznačená duchovnom, rovnako ako iné vaše diela. Odkrýva tajomstvá Altaja, najväčšej nekropoly na svete, s viac ako štyridsaťtisíc mohylami. Je vám duchovný život veľmi blízky?
Myslím si, že hľadanie duchovného by mala pre každého človeka západnej civilizácie samozrejmá vec. Každý systém môže fungovať len vtedy, pokiaľ je v rovnováhe. Kým nebudeme v rovnováhe my, vyznávači západných materiálnych hodnôt s východnými duchovnými hodnotami, svet fungovať nebude. Keď na jednom konci hojdačky sedí päťdesiatkilový chudák, na druhom stokilový chlap, hojdať sa nebudú. Keďže žijeme v Európe, v epicentre materiálnej kultúry, tak pre mňa je prirodzené, že raz za čas vycestujem na Východ - do Indie, do Nepálu, do Himalájí a troška sa tam duchovne nabijem. Moja manželka sa tiež snaží žiť v rovnováhe, jej sochy, ktoré robí, sú veľmi duchovné. Už za hlbokého socializmu sme meditovali a cvičili jogu. Ria je v tomto smere v našej rodine motorom, úplne prirodzenou autoritou, hoci na rozdiel odo mňa po svete toľko necestuje. Mimochodom, aj Adela si tieto veci z rodiny preniesla do svojho života. Čo je však zaujímavé, kniha Nádherná smrť v Altaji je o zbavovaní sa strachu. Hlavný hrdina je bohatý zámožný človek, ale bojí sa...
Strach je legitímna súčasť nášho života. Človek zbavený strachu často neuvážene riskuje...
Je v poriadku, ak sa človek bojí, len strach nesmie jeho život určovať. Máme najmä strach zo smrti, ale smrť je predsa žatva a hospodár, ktorý dobre hospodáril, sa smrti nebojí. Smrti sa bojí ten, kto sa bojí života. Duchovný život však aj strachu dáva iný rozmer. Zbaviť sa obáv sa nedá, ale môžeš k nim zaujať iný postoj. Altajskí šamani hovoria: Až keď tvoj strach navždy spočinie v zemi, začneš tancovať s bohmi... Keď sa prestaneme báť, staneme sa slobodnými.
