Podľa svojho priania bol uložený v hrobe vedľa milovaného otca v rodnej Štrbe, ktorá sa zahalila do smútočného šatu. Nad hrobom zazneli dojímavé slová dcéry, ktorá sa s ním s bolesťou v srdci lúčila. Po skončení obradu sa obcou rozozvučali policajné sirény ako poďakovanie za jeho prácu.
Štrba sa zahalila do čienej farby a obcou už od obeda znela smútočná hudba z miestneho rozhlasu. Po dedine ešte dve hodiny pred poslednou rozlúčkou s Milanom Lučanským bolo vidieť viac policajtov a novinárov ako smútočných hostí či zvedavcov. Môže za to i fakt, že diaľničné privádzače uzavreli a pri vstupe do obce kontrolovali policajti každého návštevníka.
Pri kultúrnom dome, kde bolo zriadené pietne miesto, stála len skupina vojenských veteránov. „Sme zo Žiliny a neodpustili by sme si, ak by sme mu nepreukázali aspoň takúto úctu. Neodsudzujme človeka takýmto spôsobom, nikto ešte nič nepreukázal, ani to, ako zomrel, nieto ako žil,“ uviedli.
Do kostola len s potvrdením
Asi hodinu pred pohrebom začali prichádzať prví smútoční hostia, medzi nimi generál Ivan Ševčík či bývalý minister vnútra Robert Kaliňák. „Je pre mňa však nepochopiteľné, že ako generál nemal štátny pohreb. Milan tu zanechal veľmi výraznú stopu,“ uviedol exminister. S kyticou dorazila aj čestná stráž prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorá poslala manželke nebohého aj list. V dome smútku však boli vence aj od predsedu parlamentu Borisa Kollára či premiéra Igora Matoviča.
Telo nebohého Milana Lučanského, ktorý spáchal samovraždu koncom minulého roka, priviezli v bledohnedej rakve so žltými kvetmi. Do kostola púšťali pozostalých policajti až po predložení potvrdenia a, samozrejme, s negatívnym testom, nie starším ako 12 hodín.
Na cintorín autami
Presne o 14. hodine začal celebrovať omšu vikár ministerstva vnútra a z chrámu sa ozývali ťažké vzlyky rodiny. Omšu mohli z reproduktora počúvať aj stovky ľudí stojacich vonku pred kostolom. „Drahý náš Milan. Ty si organizátorom nášho stretnutia a rozlúčky s tebou. Len nedávno si nás pozýval na svoju 50-ku a nikomu vtedy nenapadlo, že sa o pár mesiacov stretneme na tvojom pohrebe,“ odznelo v smútočnej reči.
Po skončení obradu, ktorým vyprevádzali Milana Lučanského na večnosť, sa asi na 600 metrov vzdialený cintorín presúval smútočný sprievod na autách. Na cintoríne musela žiaľom premáhanú mamu bývalého policajného prezidenta podopierať Lučanského sestra Zlatica.
„Keď sa budete večer pozerať na nebo, bude sa vám zdať, že hviezdy sa smejú. To preto, lebo ja budem bývať v jednej z nich. Budete mať iba hviezdy, ktoré sa vedia smiať a budete vedieť, že dobre sa dá vidieť iba srdcom. Milan, zbohom buď a nedovoľ nám na teba zabudnúť,“ zazneli slová nad jeho hrobom z listu napísaného jeho dcérou Saškou, po ktorých sa rozozvučali Štrbou policajné sirény. Telo generála sprevádzané vzlykmi pozostalých spočinulo vedľa hrobu jeho otca. Bolo to jeho želanie, ktoré mu rodina splnila.
