„Išlo skôr o moju bláznivú fantáziu – všetko som chcel vylepšovať. Raz sa mi napríklad stalo, že na tom Pionieri som riadne zmokol a povedal som si, že tak to nie. Spravil som preto z neho malé trojkolesové autíčko – stačila mi hliníková konštrukcia obalená autoplachtou.“ No a popritom si osvojil ďalšie zručnosti, napríklad zváranie.
Rezbár alebo herec?
Opantali ho nielen chlapské koníčky. „Ako tínedžera ma veľmi chytil rap. Rôzne raperské oblečenie som si šil sám, lebo v obchodoch sa ťažko zháňalo, a sestra, krajčírka, nemala čas. Rýchlo som pochopil aj strihy, stačilo mi, aby som pár vecí rozpáral,“ vysvetlí a môžeme spomenúť ešte to, že murárom a tesárom sa stal, keď doma pomáhal okolo stavby.
Keď prišla reč na voľbu strednej školy, plány mal jednoznačné. „Od malička som drevo vnímal ako materiál na umelecké spracovanie a veľmi som túžil byť rezbár. Alebo herec,“ smeje sa, no rezbárska škola bola ďaleko a nebolo mu umožnené podať si na ňu prihlášku. Vyučil sa preto z núdze za stolára a dosť pri tom trpel. „Zdalo sa mi to jednoduché, nudil som sa na tej škole...“ priznáva. Keďže všetko zlé je na niečo dobré, nudu zaháňal divadlom a hoci učitelia ho posmeľovali, aby po strednej pokračoval na vysokej drevárskej vo Zvolene, on sa smelo prihlásil na VŠMU. „Nezobrali ma a išiel som rovno na vojnu,“ uškrnie sa.
„Šič“
Tu sa prekvapenia nekončia. „Keď som skončil vojnu, moja prvá robota bol „šič“ vo firme, kde sa šili sedačky do áut. Počul som u nás v dedinskom rozhlase, že hľadajú šičky, tak som išiel aj so sesternicou, prišli sme tam a oni hneď, že šičky potrebujú, ale strihačov nie. Ja som im však vysvetlil, že chcem šiť... Poslali ma do dielne, kde som si prvýkrát v živote sadol za priemyselný stroj, pričom som netušil, akú má rýchlosť. Hneď som rozosmial celú halu, tristo žien, lebo látka mi vystrelila spod mašiny a preletela cez celú linku.“ Ale zobrali ho, aby o pár mesiacov prešiel do fabriky na výrobu elektrických komponentov do áut a neskôr zase na letisku vyrábal krídla na lietadlá.
Multifunkčný
Až potom sa konečne vrátil k drevu a začal podnikať v stolárčine, pričom sa nezriekol svojich hereckých ambícií. „Prvý kontakt s profesionálnym divadlom som mal v bratislavskom Luduse, kde som sa prihlásil na kasting do jednej hry a zobrali ma. A keď následne videli, že som multifunkčný, tak ma zamestnali aj ako rekvizitára a garderobiera. Vtedy som už vedel, že toto je môj svet,“ konštatuje.
Potom nastúpil v Senici do Záhoráckeho divadla a už popri vlastnej stolárskej dielni založil v rodných Prievaloch aj ochotnícke divadlo a rozbehol folklórny súbor. „Super bolo, že som si vedel navrhnúť aj postaviť kulisy, či ušiť kostýmy... No a potom ma zobrali do Radošinského naivného divadla a tým pádom sa všetko ostatné muselo skončiť, lebo by som to nestíhal,“ skonštatuje smutne a veselo zároveň.
Záhorácky Nohavica
Posledné roky ho herectvo vyťažuje čoraz viac, koniec-koncov, zahral si jednu z hlavných postáv, spomínaného drába Csákyho v komediálnom seriáli Jojky Uhorčík. A pracuje tiež na splnení ďalšieho zo svojich snov.
„Od šiestich rokov hrám na akordeón, postupne som začal skladať vlastné piesne, sú to zhudobnené príbehy, ktoré práve teraz nahrávam na svoj prvý album. Niektorí ma prezývajú záhorácky Jarek Nohavica, aj keď podľa mňa je to veľmi odvážne označenie, pretože Jarka považujem za jedného z najväčších pesničkárov,“ dodá skromne. Mimochodom, ak by ste potrebovali napríklad peknú drevenú bránu alebo detské ihrisko z rovnakého materiálu, nie je problém. Len musí mať čas...
