„Pomáhal som pri pacientoch, dvíhať ich, umývať, dezinfikovať prístroje, zariadenie, priestory, nosiť materiál a lieky zo skladov, odnášať vzorky do laboratória, distribuovať stravu. Žiaľ, pomáhal som aj s mŕtvymi telami. Zabaliť do vaku, odviezť na patológiu. Bolo to silné,“ neskrýva svoje emócie Ľubor a zároveň ďakuje všetkým lekárom, sanitárom, sestričkám a upratovačkám. „Patrí im naša úcta!“ zdôrazňuje Ľubor Gál.
Som tu, aby neumierali sami
„Prvý deň, keď prišli vojaci, pamätám si slová jedného z nich, keď sa prvýkrát obliekol do overalu a pomáhal s pacientom na umelej pľúcnej ventilácii. Vojak mal tak po štyridsiatke a vyhlásil - vo vojne som nebol, ale toto je ten najťažší zážitok, aký som v armáde zažil...“ prezradil farár zážitok spojený s nástupom armády do nemocnice. Stáva sa mu, že na lôžkach nachádza aj pacientov, ktorých osobne pozná. Všetkým sa snaží pomáhať nielen ako sanitár, ale aj ako služobník Boží.
„Samozrejme, že som chcel pomôcť aj duchovne, modlitbou. Chcel som do toho priestoru priniesť viac Boha... Keďže v nemocnici nie sú povolené návštevy, snažil som sa byť takou spojkou medzi tými vnútri a tými vonku. A chcel som byť aj pri zomierajúcich. Byť tam namiesto rodiny, namiesto najbližších, aby neumierali sami,“ opisuje situáciu na oddelení.
„Myslím si, že mám silný žalúdok. Ako kňaz sa veľakrát stretávam s utrpením, bolesťou, chorobou, umieraním. Utrpenie a smrť druhého človeka sú pre mňa pracovná náplň, aj to patrí k povolaniu kňaza. To najťažšie však nie je moja skúsenosť vnútri nemocnice, ale vonku medzi ľuďmi, ktorí neveria, že smrť je skutočná, že situácia je naozaj vážna. Naozaj vám musí niekto blízky zomrieť, aby ste prestali ignorovať to, čo sa okolo nás deje? Nevyhrážam sa, iba prosím, aby sme boli zodpovední, kým nie je neskoro. A aby ste vedeli, na testy pôjdem zakaždým, keď sa bude dať. Aj očkovanie už mám za sebou. Prosím, pridajte sa,“ vyzýva úprimne kňaz.
Mnohí osprosteli
V kňazskom poslaní je podľa Ľubora Gála najťažšie ostať nad vecou. Ako aj teraz. „Vidím, ako ľudia, prepáčte za výraz, osprosteli, ako ľahko sa dajú oklamať, ako ľahko uveria konšpiráciám na sociálnych sieťach. Mám pocit, že mnohí iba frflú, nadávajú, kritizujú, sťažujú sa, demonštrujú,“ hovorí otvorene Ľubor.
„Je veľa tých, ktorí chcú rozprávať, ale málo tých, ktorí chcú počúvať. Je veľa tých, ktorí chcú dávať rozumy, ale málo tých, ktorí priložia ruku k dielu a prevezmú zodpovednosť. Ostali sme dnes úplne nahí a tá naša nahota odhalila naše slabé stránky oveľa viac. Sme zlí, zákerní, závidíme si. Chce sa mi z toho plakať,“ zakončil svoju silnú osobnú spoveď obetavý farár.
