Väčšina detí na Slovensku dochádza do školy pešo, medzimestskými spojmi či mestskou hromadnou dopravou. V priebehu uplynulých niekoľkých rokov sa pritom aj u nás rozmohlo vozenie detí do škôl autami. Vozia ich rodičia, ktorí majú s deťmi mieriacimi do školy spoločnú cestu do práce približne v rovnakom čase, mnohí rodičia ale vozia svoje deti do školy aj napriek tomu, že takúto spoločnú cestu nemajú, hoci pešo je to do školy menej ako tridsať minút chôdze alebo sú dobre dostupné spoje. Prečo to robia a prečo by s tým mali prestať?
ČÍTAJTE VIAC: Otázka od čitateľa: Musím na parkovisku a pri státí vypínať motor?
Ešte na úvod je vhodné pripomenúť, že vozenie detí do školy rodičovským autom nie je slovenským fenoménom, túto problematiku riešia všade inde, ako príklady si uveďme Veľkú Britániu, kde až polovica detí dochádza do školy v rodičovskom aute, či Austráliu, kde je to až každé štvrté dieťa.
Slovensko nepatrí medzi najlepšie krajiny pre rast detí
Obzvlášť zaujímavé sú informácie zverejnené v publikácii The Happiest Kids in the World, ktorá čerpá z údajov štúdie Unicefu z roku 2013 o úrovni šťastia detí naprieč celým svetom. Prvá kapitola zverejnej štúdie poukazuje na porovnanie jednotlivých krajín v kontexte toho, ako dobre sa deťom darí (child well-being). Finálny index zohľadňoval celkovo päť faktorov: materiálne zabezpečenie, zdravie a bezpečnosť, vzdelávanie, správanie a ohrozenia, domov a prostredie.
Najlepšie spomedzi všetkých hodnotených krajín vyšlo Holandsko, najhoršie Rumunsko na 29. mieste, ale niektoré krajiny neboli do štúdie zahrnuté pre nedostatok údajov vôbec. Slovensko tam bolo a rozhodne sa nemá čím chváliť, pretože z celkového 29-miestneho rebríčka zaujalo alarmujúcu 23. pozíciu. Pre porovnanie, Maďari sú na 20. mieste a Česi na 14. mieste.
A pokiaľ sa jedná o samostatný faktor materiálneho zabezpečenia, obstáli sme ešte horšie, až na 25. mieste.
Štúdia z roku 2013 odhalila, že byť dieťaťom na Slovensku nie je žiadna výhra, a to aj napriek tomu, že ako jedna z mála krajín na svete nemáme tornáda, zemetrasenia alebo iné podobné živelné katastrofy, snáď až na občasné potopy a záplavy v tesnej blízkosti riek, takisto sme tu 75 rokov nemali vojnu.
Pri pohľade na naše súčasné cesty môžeme usúdiť, že kvalita života a materiálneho zabezpečenia stúpla, keďže oveľa viac ľudí vlastní autá. Automaticky to ale neznamená, že sa deti preto majú lepšie alebo im je poskytovaný lepší základ do budúceho života.
Prečo by sme teda nemali voziť deti do školy autom?
Dôvodov, pre ktoré rodičia vozia svoje deti do školy autom, je veľmi veľa a mnohé sú nanajvýš oprávnené. Jedná sa napríklad o situácie, keď má dieťa do školy dlhú cestu a nie je na nej vhodná dostupnosť spojov.
Významným argumentom je tiež obava o bezpečnosť detí, keď cesta vedie cez nebezpečné miesta, alebo zdravotný hendikep dieťaťa, ktorý mu znemožňuje komfortné či bezpečné dochádzanie do školy.
Týmito prípadmi sa ale nie je potrebné zaoberať, pretože na vozenie sa autom majú pádny dôvod. Zamyslieť by sme sa mali vtedy, ak sa jedná o pohodlnosť.
Je zvyšovanie komfortu a sekundárne aj bezpečnosti detí nesprávne? Určite nie, ale mnohé deti dnes čelia zdravotným problémom, ktoré sa s pribúdajúcim vekom budú stupňovať a vznikajú práve v dôsledku rastúceho komfortu. Reč je predovšetkým o slabnúcej priemernej fyzickej kondícii detí, ktoré ak by vyrastali pred 20-40 rokmi, boli oveľa silnejšie a sebestačnejšie. Rastúca zdanlivá životná úroveň sa odráža na pandémii obezity a nadváhy u detí.
Podľa vyššie uvedenej štúdie je Slovensko na katastrofálnom 21. mieste v rebríčku 29 hodnotených krajín, pokiaľ sa jedná o zdravie detí.
Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Trenčíne už pred rokmi zverejnil správu, v ktorej sa opieral o informácie z viacerých zdrojov, vrátane WHO, a ponúkol konkrétne návody, ako u detí zmerať úroveň nadváhy. Správa tiež ponúka informácie o rizikách, ktoré deťom hrozia, ak budú mať nadváhu či obezitu dlhšie. Správa mala pomerne naliehavý tón už pred desiatimi rokmi. Vtedy ÚVZ nemohol tušiť, že sa situácia s nadváhou a obezitou u detí ešte zhorší. Už v roku 2007 asi 20% detí trpelo nadhmotnosťou a asi tretina z nich bola obézna, dnes sa hovorí o tretine až polovici detí s nadváhou alebo obezitou.
WHO na svojich stránkach pripomína, že deti, na rozdiel od dospelých, nevedia ovplyvniť svoje stravovanie alebo nezdravé návyky. Nedokážu posúdiť, ako sa ich súčasné správanie odzrkadlí na ich zdravotnom stave v budúcnosti. Je teda evidentné, že zodpovednosť za fyzickú kondíciu, zdravie a hmotnosť detí majú v rukách ich rodičia.
Jedným z dôvodov, prečo deti nemajú takúto kontrolu ani v čase, keď by si jej základ mali osvojiť, je okrem samotného veku aj obmedzovanie ich prirodzenej zodpovednosti a samostatnosti. Za náratom obezity sú strava a sladené nápoje, tak aj sedavý spôsob života s minimálnym množstvom fyzickej aktivity.
Práve v týchto dvoch objektívnych skutočnostiach nachádzame hlavné dôvody, prečo by sme nemali deti každý deň voziť do školy autom:
- aby sme u detí podporili samostatnosť a zodpovednosť s ohľadom na ich vek,
- aby sme deťom umožnili viac fyzického pohybu, vyskytovania sa v exteriéri
Alteratívy za auto sú tu a sú zadarmo
Vhodnými alternatívami za auto sú verejná doprava, v prípade kratšej vzdialenosti školy aj bicykel alebo obyčajná chôdza. V čase pandémie sa na cestovanie verejnou dopravou pozeráme skôr cez prsty, ale keď sa pozriete von zo svojho auta v čase dopravnej špičky, zistíte, že ľudia tie autobusy, trojlejbusy a električky predsa len stále používajú.
Chôdza a obyčajný bicykel sú však ťažko nahraditeľné, pokiaľ sa jedná o podporu fyzickej kondície a celkového zdravia. Každé dieťa má svoj bicykel už dávno kúpený, obuv tiež, takže oba tieto spôsoby dochádzania do školy sú fakticky zadarmo.
Riešením môže byť aj rozumná miera kombinovania dopravných prostriedkov. Je úplne v poriadku dieťa viezť do školy iba po trase, ktorou ide rodič do práce a vysadiť ho na mieste, z ktorého sa pešo dostane do školy do dvadsiatich minút. To by ale aj rodičia museli ísť príkladom a dokázať prejsť takúto prechádzku bez toho, aby sa neustále sťažovali na počasie alebo nepozerali do telefónu.
Na záver sa prirodzene vrátime ku knihe The Happiest Kids in the World o detskom šťastí. Štúdia Unicefu poukázala na to, že najlepšie sa darí deťom v Holandsku a magazín Bike Radar pripomenul, že je to aj preto, lebo majú v rukách primeranú zodpovednosť za seba samých. Jedným z tých nástrojov tvorby zodpovednosti je aj obyčajné dochádzanie do školy na bicykli, ktoré je v Holandsku nesmierne populárne. Majú tam preto dômyslelne vyhotovenú infraštruktúru pre cyklistov, čo na Slovensku zatiaľ chýba - aj to ten faktor domov a prostredie, v ktorom zatiaľ naša krajina veľmi nevyniká.
Komentár autora:
Ako chlapec som denne chodil do školy pešo aj viac ako pol hodinu, poobede som rovnakú cestu absolvoval znova. To je približne hodina chôdze denne a po škole som lietal po dedine a meste na bicykli, chodil s kamarátmi von, kde sme hrali naháňačky, hokej, futbal alebo sme len tak flákali - hlavne, že sme boli v pohybe. Vedel som spraviť aj dvadsať zhybov na hrazde alebo vyliezť na strom. V lete, aj v zime. A pritom som nebol kondične a fyzicky vôbec výnimočný, v detstve som sa považoval skôr za priemer. Som presvedčený, že aj toto je jeden z hlavných dôvodov, prečo som dnes v dospelosti zdravý a pomerne silný, nemám nadváhu ani zdravotné problémy vyplývajúce z nesprávnej životosprávy a nebývam chorý. Myslím, že veľmi podobne, až na výnimky, to tak majú aj moji rovesníci a mnohé súčasné deti, no z týchto niekdajších výnimiek sa začína stávať štandard. Je evidentné, že obmedzovanie pohybu detí bude situáciu ešte viac zhoršovať. Považujem preto za správne dôkladne sa zamyslieť nad tým , čo je v skutočnosti pre deti dobré a ako pre nich pripraviť lepší životný štýl, aby boli zdraví aj v dospelosti a osvojili si len tie správne návyky.