V rozhovore prezradil, prečo sa dal k polícii a tiež, ako zvládol nedávne ochorenie na COVID-19.
Valábik porozprával, že tehotenstvom jeho manželky Lucky sa v ňom zvýraznil ochranársky pud, ktorý má ešte z hokeja. "Často som sa bil za spoluhráčov. Ochranársky pud mi vyšiel v každom psychoteste, ktorý som kedy robil. Toto mi zostalo dodnes."
Reči o ochranárskom pude sú veľmi sympatické, no môže sa stať, že prílišné ochranárstvo bude vašu rodinu skôr či neskôr poriadne dusiť.
To je mi jasné. Aby to však nebolo zle pochopené, nemyslím si, že manželku nejako veľmi dusím. To by vedela lepšie povedať ona sama. Často sa jej pýtam, či jej to neprekáža a zatiaľ neprotestuje. (smiech) Vraví, že je to v zdravej miere a zatiaľ ju to neotravuje. Veľmi dobre si uvedomujem, čo by to mohlo spôsobiť. Chcem svoje dieťa vychovávať normálne. Normálnosť sa v dnešnej dobe tak trochu stráca, každý si pod tým predstavuje čosi iné.
A čo si teda pod tým predstavujete vy?
Pre mňa bolo normálne, že keď som prišiel zo školy s trojkou, tak rodičia boli nahnevaní. Keď som odmietol splniť nejaký príkaz, tak som dostal zaucho. Bral som ako normálne veľa vecí, čo možno dnes už prirodzené nie je. Ale ja budem svoje deti vychovávať tak, ako som bol vychovávaný ja, pretože to považujem za správne. Za nenormálne považujem, že by moje deti napríklad drogovali, normálne je, že ich to bude ťahať von.
Bolo predsa len niečo, čo vám prekážalo na rodičovskej výchove, keď ste vyrastali, a čomu by ste sa chceli pri vlastných deťoch vyvarovať?
Netrúfam si povedať, čo mi prekážalo. Teraz, keď som dospelý, viem oceniť ich výchovu. Viem oceniť ranné vstávania, keď som išiel na tréning, to, ako ma vychovali k slušnosti. Nemám rád arogantných a nevychovaných ľudí, prekáža mi byť v ich prítomnosti. A čo sa budem snažiť robiť inak? Dávať svojim deťom prirodzené sebavedomie. Keď som bol malý, na Slovensku vychovávali deti s tým, aby nevytŕčali z radu, aby neboli príliš „videné“. Obrazne povedané, kto vystrčil hlavu, dostal po nej kladivkom a postavil sa naspäť do radu. Pre mňa to bolo ťažké.
Ako ste z toho „vykorčuľovali“? Pretože už len s ohľadom na vašu výšku ste z priemeru vytŕčali.
Bolo to náročné, ale ako vidíte, prežil som bez ujmy. (smiech) Naozaj som všade vytŕčal, aj v škôlke, aj v škole. Keď sme niečo vyparatili, hádajte, koho pani učiteľka videla?
Mimochodom, aký ste vysoký?
Na Slovensku som sa nikdy nemeral, merali ma len v Amerike a bolo to 6 stôp a 6,5 palca, čo by malo byť 199,5 cm. Hoci som ako decko skúsil, aké je to vytŕčať z radu, že je to niekedy náročné, určite nechcem, aby sa moje deti schovávali. Myslím si, že sebavedomý človek sa má v živote lepšie, pretože nemá komplexy, ktoré sú pôvodom závisti a zlosti. Veď to vidíme všade - ak sa niekomu zadarí, už mu ľudia závidia.
Čím to podľa vás je? Stretli ste sa s tým aj v zahraničí, kde ste ako hokejista pôsobili?
Myslím si, že je to ovplyvnené aj veľkosťou krajiny, v ktorej žijeme, a mentalitou ľudí. Desať rokov som žil v USA a viem to porovnať. Napríklad som šokovaný, koľko zloby je u nás na internete a som prekvapený, že sa to berie ako normálna vec. Niežeby sa v tých nenávistných debatách našiel jeden, ktorý to zastaví, naopak, navzájom sa podnecujú k tomu, aby sa pridávali ďalší a ďalší. Stretol som sa s tým najmä po mojom drafte. Ani nechcite vedieť, čo všetko som sa o sebe dočítal! Hoci naozaj nerozumiem, čo mi majú ľudia závidieť. Všetko, čo mám, som si sám zaistil. Nikto mi nič len tak nedal.
