V čom teda vidíte rozdiel u nás a v Amerike? Tam ľudia nepíšu na internet zlostné komentáre?
Keď som bol v Amerike a rozklikol som si nejakú internetovú komunikáciu, videl som tam trochu iné príspevky ako u nás. Ak tam niekto vložil vulgárny príspevok, tak ho ostatní zastavili. U nás sa to, naopak, začne nabaľovať, až z toho vznikne kopa závisti a vulgárností. Pán profesor Vladimír Krčméry to nazval malosť duše. To je krásny výraz…
A ako by ste to nazvali vy?
Podľa mňa je to ešte akási puberta demokracie. Myslíme si, že keď máme slobodu, tak môžeme všetko a nemusím nič. Akoby sme si uvedomovali len to, že fajn, môžeme slobodne voliť, ale neuvedomujeme si aj povinnosti a to, čo by som ako pubertiak v demokracii nemal robiť. Na to stačí zdravý úsudok, aby človek vedel, že má síce nejaké práva, ale má aj povinnosti. Pritom ako policajt viem, že ľudia vo svojich príspevkoch na internete veľakrát prekračujú istú líniu, akurát ich nikto nenašiel, kto by ich za osočovanie udal. Ale je otázka času, kedy to niekto začne riešiť aj právne.
Ľudia vás poznajú najmä ako hokejistu a tiež televízneho moderátora. Spomenuli ste však, že v civile ste policajtom. To asi málokto vie…
Mám skončenú Strednú odbornú školu Policajného zboru v Pezinku. Venujem sa tejto práci, len už nie som na obvodnom oddelení, kde som začínal, ale ako referent na Športovom centre polície. Starám sa o športovcov, o ich zahraničné cesty, letenky, poistenia… Je to čistá administratíva. Má to však obrovskú výhodu, že keď sa mi o pol štvrtej skončí pracovná doba, môžem ísť robiť iné veci – nahrávať podcasty, robiť televíziu…
Prečo ste sa rozhodli ísť k polícii? Bol to chlapčenský sen?
Pôvodne som išiel k polícii preto, aby som sa stal tzv. kukláčom. Po športovej kariére som chcel skĺbiť šport so zamestnaním. Nechcel som sedieť v kancelárii, ale chcel som zostať fyzicky aktívny a myslel som si, že to bude tak najlepšie. Potom som to ale prehodnotil. Uvedomil som si, že som už predsa len starší a v 32 rokoch začínať takúto fyzicky náročnú kariéru sa mi zdalo nereálne.
Prepáčte mi osobnejšiu otázku – ste odkázaný na to, aby ste chodili do zamestnania? Pretože väčšinou sa na hokejistov, najmä ak pôsobili v zahraničí, pozerá tak, že si zarobili toľko, aby nemuseli do konca života pohnúť prstom. Je to len klam?
Ja nie som z tých hokejistov, ktorí nielenže hrali hokej, ale boli v tom vynikajúci a robili to dlho. Tí možno pracovať nemusia a klobúk dolu, že aj tak pracujú. Veď Marián Gáborík robí so mnou reláciu Boris & Brambor, pritom by nemusel. K polícii som išiel s tým, že som vedel, že budem mať istotu. Mal som už dosť neistoty, ktorú šport prináša. Jeden rok som dostal zaplatené, no nevedel som, čo prinesie ďalší rok. A po viacerých zraneniach bola tá neistota väčšia. Kládol som si otázku, či bude mať o mňa nejaký klub záujem. A ak nie, čo budem robiť? Pretože reálne som vedel len hrať hokej. V tejto situácii pandémie, keď veľa ľudí stráca prácu, sa ukázalo, že to bolo dobré rozhodnutie. Všetko ostatné, čo ľudia vidia na obrazovke, robím vo voľnom čase.
V relácii Boris & Brambor ste sa ukázali ako zdatný moderátor. Baví vás táto práca?
Samozrejme, inak by som to nerobil. Treba však povedať, že my nie sme profesionálni moderátori. Snažíme sa pozývať do relácie ľudí, ktorí sú pre nás inšpiratívni a o ktorých vieme, že sa dokážu uvoľniť a otvoriť sa. Viacerých poznáme ako kolegov športovcov, alebo zo šoubiznisu. Ako fanúšik zdravej výživy, doplnkovej stravy a cvičenia som sa napríklad potešil, keď k nám do relácie ako hosť prišiel fitnes tréner Maroš Molnár. Baví ma vzdelávať sa v tejto sfére, napokon, veď som to robil celý život. Život športovca nie je len o tom, že si to odtrénenujete, ale aj o strave a celkovom nastavení. Videl som na tréningových kempoch, že celosvetová konkurencia je veľmi veľká. Stačilo byť o pol percenta lepší ako konkurencia, ktorá sa snaží získať môj flek, to bolo rozhodujúce.
Nie je to frustrujúce, byť neustále pod tlakom konkurencie?
Je to obrovský tlak. Hlavne pre chalana ako ja, ktorý nemal talent na takej vysokej úrovni, že by si mohol dať deň voľna, alebo ísť do zápasu s tým, že keď sa nezadarí, nič sa nedeje. Sú hokejisti, ktorí sú zvlášť talentovaní a vedia, že keď sa im v jednom zápase veľmi nechce hrať, v ďalšom dajú dva-tri góly. Ja som musel do detailov počúvať pokyny trénera, aby som plnil to, čo treba. Lebo ak by som to nesplnil, tak si nájde niekoho iného, kto to urobí. Ak sú pre niekoho motiváciou peniaze, môže to byť ešte frustrujúcejšie. Mne sa to zdalo povrchné, pre mňa šport znamenal splniť si sen a hrať v NHL. Zle odohraný zápas alebo odfláknutý tréning mohol znamenať, že ten sen stratím. Prebojovať sa do NHL je jedna vec, a udržať sa tam je niečo iné. Je to extrémne náročné.
V pandemických časoch sme pod neustálym tlakom takmer všetci. Ako odolávate negatívnym správam, ktoré sa na nás odvšadiaľ valia?
Poviem príklad – do našich podcastov, ktoré s Mariánom robíme v rámci relácie, sme si pozvali profesora Vladimíra Krčméryho. Priznám sa, že som úplne stratil ilúzie, že ľudia budú chápať, ak chcete niečo dobré, keď som videl, koľko ľudí sa anonymne v internetovom priestore hanebne vyjadruje na adresu takého vzdelaného odborníka a dobrosrdečného človeka, ako je profesor Krčméry. Neviem si to celkom dobre vysvetliť.
V kríze a v hraničných situáciách sa človek ukáže v pravom svetle.
Viem, že je to ťažká doba aj pre mňa, ale nešiel by som to týmto spôsobom filtrovať. Nedá sa to ospravedlniť ničím. Ani mne nie je tak dobre ako pred koronou, aj mňa zasiahli obmedzenia, tak ako ostatných ľudí na svete. Ale neviem si predstaviť, že by som na kohokoľvek adresu povedal čokoľvek vulgárne. Môžeme to ospravedlňovať pandémiou, vyhrotenými emóciami, ale podľa mňa to nie je normálne. Pevne dúfam, že táto menšina ľudí nie je zrkadlom spoločnosti. Som presvedčený, že ľudia, ktorí hádžu na iných v internetovom priestore blen, by sa takto nesprávali pri osobnom stretnutí.
Vy sám ste prekonali COVID-19. Ako dnes toto ochorenie vnímate, keď ste ho zažili na vlastnej koži?
Jedna z vecí, ktorú vám nikto nemôže vziať, je vlastná skúsenosť. Preto som napríklad napísal knihu, ktorá je len a len o mojej životnej skúsenosti a preto som aj ochorenie opisoval tak, ako som ho zažil ja. Na jednej strane som si ani nemyslel, že zomriem, na druhej strane som sa však vôbec necítil dobre. Vedel som, že mladých ľudí to zrejme nezasiahne tak dramaticky, ale mnoho ľudí chorobu neprežilo a sú to hrozné tragédie. Všetko si to uvedomujem, no beriem to so zdravým rozumom. Nepreháňam, nedramatizujem, ale ani nezľahčujem. Nie som lekár ani virológ či imunológ a som ochotný dať si od týchto odborníkov poradiť. Tak ako som si nechal poradiť od trénerov, ktorí boli hokejoví odborníci, tak aj teraz počúvam odborníkov. V tejto ťažkej dobe im treba veriť.
