Príslušníci Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) 11. marca minulého roka zadržali 13 sudcov v rámci akcie Búrka a viacerých z nich obvinili z trestných činov korupcie, zasahovania do nezávislosti súdu a marenia spravodlivosti. Informoval o tom rezort spravodlivosti na svojej internetovej stránke.
Voči Richradovi Molnárovi bolo v marci 2020 vznesené obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku. Prvá námestníčka generálneho prokurátora podala ústavnému súdu žiadosť o súhlas s jeho vzatím do väzby. Sťažovateľ mal možnosť sa k tomuto návrhu v konaní pred súdom vyjadriť, 12. marca 2020 však ústavný súd vyslovil súhlas s jeho vzatím do väzby. Následne na návrh príslušného prokurátora Špecializovaný trestný súd (ŠTS) vzal sťažovateľa do takzvanej kolúznej a pokračovacej väzby. Jeho rozhodnutie potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (NS SR).
Richard Molnár sa tak obrátil na ESĽP a sťažoval sa na porušenie svojich práv podľa článku o práve na osobnú slobodu a bezpečnosť a článku o práve na spravodlivé súdne konanie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku rozhodnutia ústavného súdu z 12. marca 2020. To bolo, ako tvrdí sudca, nezákonné, a to najmä preto, že návrh na rozhodnutie podala prvá námestníčka generálneho prokurátora a nie generálny prokurátor. Návrh bol podľa Richarda Molnára navyše svojvoľne a nedostatočne odôvodnený.
ESĽP však poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie ústavného súdu bolo predpokladom pre následné rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby, a teda nepredstavovalo „rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch sťažovateľa alebo o jeho trestnom obvinení“. Ako dodal súd, netýkalo sa priamo ani obmedzenia osobnej slobody daného sudcu. ESĽP ďalej zdôraznil, že argument o nesplnení zákonných podmienok z dôvodu nedostatku oprávnenia prvej námestníčky generálneho prokurátora na podanie žiadosti preskúmal a odmietol najvyšší súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby. Podobný argument odmietol ako nepodložený aj sám ESĽP v inom prípade proti Slovenskej republike. Podľa ESĽP nič nenasvedčuje tomu, že by rozhodnutie ústavného súdu bolo svojvoľné alebo nebolo dostatočne odôvodnené. Túto časť sťažnosti preto ESĽP považoval za zjavne nepodloženú.
