Ľudia sa smejú na jeho vtipoch a možno ani netušia, kto ich kreslil. Zato modrú rozkmitanú guľôčku s podnapitými očkami a vyplazeným červeným jazykom, logo skupiny Elán, pozná asi každý.
 |
STAČÍ PÁR ČIAR...Karikaturista Alan Lesyk vidí veci inak ako my ostatní. Dokáže ho zaujať aj tá najvšednejšia vec a niekoľkými čiarami dokáže bez slov, maximálne holou vetou vyjadriť viac ako iní „potokom“ slov. Navyše pritom ešte kresba vyvolá úsmev alebo zamyslenie. |
DO ŠKOLY ZA ZÁBAVOU
Alana sprevádza kreslenie odmalička. „V škole so mnou nikto nechcel sedieť, lebo som mu pokreslil cez hodinu všetky zošity,“ zaspomínal si so smiechom. Miloval som kreslený humor, a keď som sa niekedy dostal k zahraničnému časopisu, kde boli vtipy, bol som nesmierne šťastný. A nedočkavo som čakal na štvrtok, keď do stánkov prišlo nové číslo Roháča.
PREDBEHOL DOBU
Alan síce vyrastal v rodinnom dome, ale keď sa oženil, začínal ako väčšina z nás – v jednej izbe. Kuchyňu prerobil zo špajzy. „Keďže v obchodoch vtedy nebolo nič dostať, s otcom sme postavili moju ženu do špajzičky a okolo nej sme na mieru urobili minikuchynku. Podarila sa a to ma tak nadchlo, že odvtedy som si zariadenie do bytu vyrábal sám.“
NEUSTÁLE NIEČO VYRÁBAL
„Pílil som staré skrine, kombinoval ich s rôznymi materiálmi a nakoniec striekal farbou. V striekaní som sa fantasticky vypracoval. Miešal som špeciálne odtiene farieb, ktoré mi závideli aj známi! Maľovanie a tapetovanie bolo u nás na dennom poriadku. A majstrom som sa stal aj vo výrobe detského nábytku. Tak ako deti rástli a menili sa ich potreby, som postupne vyrobil asi desať druhov detských izieb,“ ohúril nás známy výtvarník svojou zručnosťou a so smiechom ešte dodal: „Vtedy neboli dostať ani poriadné svietidlá, tak sme si aj tie vyrábali z motorkových parabol alebo z rôznych súčiastok áut. Vyzerali veľmi zaujímavo, i keď to teraz vyznieva asi príšerne,“ pomaly dokončil vetu, keď zbadal naše prekvapenie.
KONTAJNER POD OKNOM
Aj keď dnes je už iná situácia, Alan sa nezmenil. Neustále niečo prerába, vylepšuje a buduje... „Stále treba niečo meniť,“ vysvetľuje, „každú chvíľu sa mení dispozícia domu. Najprv je vám malý a neskôr, keď začnú deti odchádzať z domu, zasa priveľký. Keď sme prerábali dom, v ktorom teraz bývame, dal som najprv pod okná pristaviť kontajner, do ktorého som cez okno bez sentimentu nemilosrdne všetko vyhodil, a potom som sa inšpiroval krompáčom. Čo sa dalo, to som zbúral, a keď to nešlo, tak som sa tam aspoň prebúral. Vytvorili sme si tu variabilný, bezbariérový priestor, ktorý si môžeme kedykoľvek veľmi jednoducho podľa potreby zmeniť.“
BEZ STRACHU O STRECHU
„Už vyše dvadsať rokov mám aj druhý domov,“ prezradil nám sympatický výtvarník. „Obytné auto, ktoré sa na niekoľko mesiacov v roku zmení na môj dom a vďaka internetu aj na pracovňu. Má to jednu obrovskú výhodu, že sa nemusím starať o trávnik, keď už je tráva vyšliapaná, tak potiahnem s autom o pár metrov ďalej. A keď sa niekde zdržím dlhšie, tak si tam nasadím slnečnice a paradajky.“ Kempovanie je Alanova veľká záľuba. V malom priestore má všetko, čo potrebuje – od manikúry cez hrnce až po surf a motorku. Je nadšený, že sa dožil tejto doby a s pôžitkom si vychutnáva všetky jej výdobytky a vymoženosti. „Mám dvoch psov Benyho, Eliáša a kocúra Arnošta, ale tých nebrávam so sebou. Myslím si, že na cestách by im nebolo dobre. Ale keď som preč, najviac mi chýba šiesta hodina večer, keď zvyčajne prichádzajú za mnou do ateliéru a búchajú ma packou po pleci, aby som im išiel dať večeru. Okrem ,zverinca´ mám doma len veci, ktoré nutne potrebujem, a veci, ktoré mi ,pohladkajú dušičku´. Nie sú to obrazy národných umelcov, ale napríklad kresba mačky, ktorá visí v obývačke a nakreslila ju moja dcéra, keď bola malá, alebo kúsky amfory, ktorú som našiel na dne mora.“ Keď sme sa ho spýtali, či by práve tieto poklady ako prvé schytil do rúk a zachraňoval, ak by v byte vypukol požiar, pohotovo odpovedal: „Kdeže! Hasiaci prístroj, keby náhodou začal horieť, aj karavan.“
VŠADE SAMÉ SVETIELKA
Niet pochýb o tom, že na vytvorenie tej správnej atmosféry musí každý byt dozrieť, nestačí si veci iba kúpiť a doniesť z obchodu, ale vytvoriť si ich vlastnými rukami. A to je naozaj niekedy fuška. O tom nás presvedčil aj domáci pán, keď nám ukazoval, ako sa musel doslova prehrýzť cez steny, kým si pomocou množstva lámp a svetielok vytvoril v dome tú správnu atmosféru. „Len v jednej izbe mám štrnásť vypínačov, čo je senzačné, lebo si môžem rozsvietiť, čo chcem a kde práve som. Akurát mám občas problém nájsť ten správny vypínač, aby som aj zhasol a mohol odísť!“ priznáva sa.
PSSST, NERUŠIŤ...
„Patrím medzi ľudí, ktorí všetko potrebujú a všetko sa im zíde. To znamená, že mám plné vrecká drôtikov, papierikov a šróbikov na veľkú radosť mojej manželky, ktorá mi tieto veci dáva prať. A tak isto to je aj v mojej izbe. Aby som sa tomu vyhol, zrušil som všetky police, knižnice a poličky, nech takéto dôležité veci nemám kam odkladať. Takže teraz ich odkladám na pracovný stôl, pracujem na ploche 30 x 20 centimetrov a niekedy mám problém nájsť počítač. „Byt na niektoré moje koníčky nestačil, tak som si postavil veľkú garáž, ktorá je zároveň aj veteránskou klubovňou. Nič nie je krajšie ako popíjať kávičku v spoločnosti veteránov a počúvať hudbu 30. rokov!“ povedal nám na záver Alan, ktorý okolo seba neustále šíri dobrú náladu.
Viac skvelých článkov nájdete v aktuálnom čísle mesačníka Nový Čas Bývanie
