Jej životný príbeh ju zocelil, útrapy, ktoré v živote prežila, skrývala za večný optimizmus. Napriek všetkému vnímala svet do posledného výdychu z jeho krajšej stránky. Poznali sme ju ako noblesnú dámu, no oveľa viac nám prezradil herečkin vnuk Michael Szatmary.
Správu o úmrtí oznámil Michael Szatmary, známy stand-up komik na sociálnej sieti vo štvrtok 21. januára: „Dnes v noci v spánku zomrela najlepšia stará mama na svete Dalma Špitzerová. Mala 96 rokov. Jej príbeh poznáte mnohí. Prežila holokaust aj komunistov. Jej optimizmus, šarm a vôľa žiť boli nákazlivejšie ako vírus. Mala neuveriteľnú moc okolo seba šíriť radosť a dobro,“ napísal.
Napriek tomu, že herečka o holokauste nikdy hovoriť nechcela, brala život ako ide a pozerala sa len vpred. „Bol som jej jediný vnuk a naše rozhovory boli o mne, zaujímal som ju hlavne ja a môj život. Vždy som hovorieval, že nikto ma tak nemiloval v živote ako práve Dalma. Bola na mňa neuveriteľne hrdá vždy a za každých okolností. Dalma bola veľmi inšpirujúca osoba. Už len jej osud by vydal na dve dobrodružné knihy. Za to, že prežila holokaust, nevďačí len šťastiu, ktoré bolo potrebné, ale najmä tomu, aká bola. Vždy videla cestu von, vedela si poradiť, spoľahnúť sa na seba a riešiť problémy s gráciou a šarmom. Išlo o život, ale pre ňu to bola akoby len hra a ona je hlavnou postavou,“ myslí si milujúci vnuk. „Vždy, keď som ju prišiel navštíviť, chcela vidieť fotky Terezy – pravnučky. Vravela - toto sú naše gény, z nej bude isto herečka a ja o tom niečo viem, vychovala som množstvo herečiek.“
Pred pár dňami, akoby nejaké znamenie, udiala sa v herečkinom byte zvláštna udalosť. „Asi vekom alebo ťarchou stoviek kníh spadla u Dalmy v spálni knižnica plná dedových kníh. Možno ju už dedo Ďuro volal, že už je čas, lebo sa tam niekde nudí a nemá koho komandovať,“ myslí si Szatmary, ktorý svoju starú mamu obdivoval. „Najkrajší na nej bol šarm, odvaha a lojálnosť. Silná kombinácia. Dedo v minulosti priznal, že vždy zvládol viac-menej všetko, ale Dalmu nie. Bola neporaziteľná optimistka. Ako partizánka si v horách umývala vlasy žĺtkom a snehom, naučila ma v troch rokoch za hodinu hovoriť ‚r‘ a jesť aj keď nemám hlad. Hovorila, že na čo človek má, patrí sa zvládnuť,“ vraví s úsmevom.
Prežila holokaust
Detstvo s piatimi súrodencami prežila malá Dalma v Liptovskom Mikuláši, kde jej otec slúžil v synagóge ako chazan – spieval modlitby. Mama bola učiteľka, učila francúzštinu a nemčinu. Keď v roku 1942 začali transporty do pracovných a koncentračných táborov, otec poslal Dalmu a jej dve staršie sestry do Maďarska, kam odcestovali s falošnými dokladmi. Dalme, ktorá sa narodila v roku 1924 prepísal dátum na rok narodenia 1925, aby ju nezobrali do Osvienčimu v prvom dievčenskom transporte.
V Budapešti sa spočiatku zdalo, že dievčatá sú v bezpečí. Zohnali si prácu, navzájom si pomáhali. Po zatknutí jednej zo sestier sa Dalma rozhodla priznať, že je tiež židovského pôvodu, a tak putovala so sestrami do internačného tábora v Užhorode. Odtiaľ Dalmine sestry odviezli do Osvienčimu. Dalma sa dostala do nemocnice, pretože väzenská lekárka vyhlásila, že trpí týfusom, hoci bola zdravá. Po neúspešných pokusoch o útek putovala do zberného tábora v Novákoch, kde strávila dva roky.
Pracovala v dielni, kde sa šili brašne, a neskôr tam začala hrať divadlo, ktoré založili židovskí väzni. Jej prvou úlohou bola postava Emilie Marty v dráme Karla Čapka o nesmrteľnosti a večnej túžbe po živote Vec Makropulos, v ktorej zažiarila. „Práve tu som sa prvýkrát postavila na dosky, ktoré znamenajú svet. Neskôr, po vojne som ich vymenila za skutočné divadelné javisko,“ spomínala herečka.
