Ostali len pekné spomienky. „Bol to človek, s ktorým som veľmi rád pracoval. Vždy sa s ním dalo dobre porozprávať. Snažil sa každého pochopiť. Futbalu rozumel. Smutné je, že bol viac uznávaný v zahraničí ako u nás doma. To je však o Slovákoch známe,“ povedal Novému Času.
Jurkemik mal šťastie na dobré rozhodnutia Vengloša. Vo víťaznom finále ME 1976 prišiel na ihrisko 11 minút pred koncom. V dramatickom rozstrele pokutový kop bezpečne premenil. „Nie tréner Ježek, ale asistent Vengloš prišiel pred ich zahrávaním za mnou a prehovoril ma, aby som išiel kopať. Tí, ktorí to predtým trénovali, si neverili. Našťastie to vyšlo.“
Podľa jeho slov bol Ježek prísny a niekedy hráčom aj nadával. Vengloš pôsobil ako jeho pravý opak. „Bol nositeľom dobrej nálady v mužstve. Na ME 1980 v Taliansku ma vytiahol na post defenzívneho stredopoliara. Na takom veľkom podujatí to bola pre mňa premiéra. Bol som rád, že mi dal šancu a dôveru,“ spomína.
Vengloš bol pokojný a rozvážny typ trénera. „Iba raz som ho počul zvýšiť hlas. V Rusku sme s tímom do 23 rokov prehrali 0:3. Prišiel do šatne, nazval nás zasranmi, ktorí si myslia, že kura je viac ako sliepka. Vtedy bol ozaj nahnevaný. Inak som ho rozčúleného nevidel.“ Bol skvelým stratégom, ktorý mal súperov preštudovaných. „Môžu za to jeho bohaté kontakty v zahraničí. Získaval tam videá a študoval ich. Na sústredeniach ich potom rozoberal s hráčmi. Vždy vypichol hlavné veci a išiel do detailov, aby príprava nebola príliš dlhá a nudná,“ dodal Jurkemik.
Kocian: Rešpekt si nezískaval krikom, bol autorita!
Ján Kocian patrí medzi tých vyvolených, ktorých futbalová kariéra bola úzko spojená s Jozefom Venglošom. Či už hráčska, alebo trénerská. Zosnulý futbalový džentlmen mu totiž až po prekročení tridsiatky dal šancu v čs. reprezentácii a neskôr si ho vybral za asistenta pri tvorení národného tímu.
Bývalý výborný stopér a reprezentačný tréner sa s Venglošom naposledy rozprával v roku 2016 krátko po jeho 80-ke na trnavskom štadióne. „Škoda, že odchádzajú takíto odborníci, ale hlavne dobrí ľudia. Keď som sa o tom dozvedel, dosť ma to zobralo,“ povedal na úvod Ján Kocian. S trochou zveličenia sa dá povedať, že bol jeho futbalovým dieťaťom a chránencom. „Nesmierne si vážim, že mi dal v neskoršom veku šancu ako hráčovi a išiel tým vlastne do rizika a že som sa stal neskôr aj jeho kolegom pri vznikajúcej slovenskej reprezentácii. Ale najviac si cením, že som mal tú česť spoznať nielen dobrého učiteľa, ale najmä človeka,“ pokračoval so smútkom v hlase.
Hoci mali medzi sebou výborný vzťah, nikdy si netykali. „Predsa len to bol veľký človek a rešpekt si nikdy nepotreboval budovať tykaním, vykaním alebo krikom. Všetko riešil dialógom a prirodzenou autoritou.“
Dr. Jo doplatil na boj s ožranmi
V čase vrcholiacej kariéry viedol dr. Jo - ako Vengloša prezývajú - v Anglicku a Škótsku. Trénoval slávne kluby Aston Villa (1990 - 1991) a Celtic Glasgov (1998 - 1999). V Premier League sa dlho neohrial - podľa svedkov a znalcov zákulisia anglického futbalu doplatil na to, že chcel zabrániť presláveným pitkám a žúrom hráčov v jeho tíme. To v Premier League dodnes považujú za prelomové počínanie trénera, ktorý bol prvým cudzincom v tejto súťaži. Dnes sú jeho vízie a nároky štandardom všade vo svete. Naopak, v Celticu sa stal miláčikom. Okrem úspechov mu fanúšikovia dodnes ďakujú, že do ich farieb priviedol najjagavejšiu hviezdu a obľúbenca tribún - krajana Ľuba Moravčíka.
Prečo ho prezývali Lolo?
Kým v anglicky hovoriacich krajinách mu prischla prezývka Dr. Jo, doma bol pre všetkých od jeho osemnástich rokov Lolo. Prezývka vznikla v roku 1954, keď bol kapitánom československého výberu na medzinárodnom turnaji vo Viaregiu v Taliansku. Okrem víťazného pohára bol odmenou pre kapitána tímu aj bozk od slávnej herečky Giny Lollobrigidy!
