Medzi tých, ktorí sa netaja tým, že často ignorujú pandemické opatrenia, patria aj niektorí politici. Aký signál vysielajú svojím správaním?
Nuž, politici, naopak, taja, čo sa dá! (smiech) Ignorujú skôr následnú kritiku po odhalení svojich porušení pravidiel! Zrejme rátajú s tým, že na Slovensku každý škandál trvá dva dni a nikto ich nebude tlačiť do osobného vyvodenia zodpovednosti. Veľmi častá a nebezpečná je dodatočná bagatelizácia v zmysle: Veď sa nič také hrozné nestalo. Potom sa však nemôžu dovolávať súčinnosti, disciplíny či rešpektu ani od svojich voličov.
Pamätáme si, ako ľudí rozčúlila legendárna fotografia premiéra Matoviča na svadbe bez rúška, ako ich zdvíhalo zo stoličky, keď za predsedom parlamentu Kollárom chodili po autonehode do nemocnice večer ženské návštevy, alebo keď šiel nedávno Peter Pellegrini napriek zákazu vychádzania do salónu s pánskou módou dať si upraviť sako. Je vôbec možné, aby spoločnosť fungovala zodpovedne, keď politici vodu kážu a víno pijú?
Hovorím, že najväčšou škodou je, ak sa nevhodné či dokonca odsúdeniahodné činy a konanie politikov stávajú normou. Teda, ak sa bez následkov opakujú, až sa vžijú ako „patriace k veci a postaveniu“. Na druhej strane nesmieme paušalizovať a všetko a všetkých hádzať vopred do jedného vreca. Je nevyhnutné rozlišovať, čo je drobná „neporiadnosť“ a čo už typické, dlhodobo neakceptovateľné a zjavne nezmeniteľné správanie.
Vo vyspelých krajinách politici za svoje prešľapy pykajú – rezignujú na svoju funkciu. Myslíte si, že sa dočkáme toho, že aj u nás budú politici kvôli chybám odstupovať?
Aj u nás platí česť výnimkám. Horšia väčšina však radšej prečká pár dní prípadnej mediálnej kritiky a ďalej sa tvári, akoby sa nič nestalo. To je takisto už spomínaná norma, na ktorú sa spoliehajú.
Platí podľa vás, že akí politici, taká krajina?
V konečnom dôsledku áno. Vyberáme si z populácie, do ktorej sami patríme vzorku, ktorá nás má reprezentovať. Ak sme celé desaťročia po voľbách zrazu frustrovaní, že opäť nebolo koho vybrať, alebo sme znovu volili tzv. „menšie zlo“, je to apel nielen na naše právo voliť, ale aj na uplatnenie práva byť zvolení.
Zvláštnym fenoménom sú influenceri. Tí zatiaľ nenesú žiadnu zodpovednosť, ak spôsobia nejakú ujmu finančnú, psychickú, či na zdraví. Pritom ponúkajú od spotrebného tovaru až po lekárske rady, niekedy možno aj konšpirácie. Do akej miery je to nebezpečné?
Reálne nebezpečenstvo následkov tkvie vo veľmi efektívnom, sugestívnom pôsobení a vplyve na tie skupiny ľudí, na tých jednotlivcov, ktorí sa intuitívne, emocionálne, reaktívne podvolia tomu, kto je prijímaný, akceptovaný, oceňovaný verejnou, skupinovou mienkou, na ktorej im záleží. Vo virtuálnom svete naviac nikto od nikoho nevyžaduje „certifikát“ odbornosti, spôsobilosť čokoľvek odporúčať, priamo či nepriamo ľudí posúvať k rozhodnutiam, činnostiam, nákupom… Nebudeme si zakrývať, že spektrum ľudí s nepredvídateľným vplyvom je veľmi široké, od nasledovaniahodných a právom uctievaných osobností až po nebezpečných sociopatov.
Mladí ľudia sa prostredníctvom sociálnych sietí dostanú do virtuálnej reality, ktorá býva krajšia ako tá ozajstná. Od akého veku by sme mali deťom povoliť sledovať svoj idol na sociálnej sieti?
To je otázka pre pedagógov, psychológov, či komunikátorov. A vonkoncom nejde len o cieľovú skupinu detí. Všetci sa minimálne v ostatnom roku boríme so zadaniami neubíjajúceho a uspokojujúceho denného programu aj celkovej životnej perspektívy, či budúcich výhľadov.
Môžu idoly doslova zmeniť názor na životné hodnoty, alebo si skôr ľudia vyberajú svoj vzor podľa toho, či fungujú s influencerom na rovnakej vlne?
Z optiky sociologičky musím povedať, že platí oboje. Výrazne nás formujú, usmerňujú aj zacieľujú osobnosti, ktoré si vyberáme, na ktoré sa fixujeme, ku ktorým vzhliadame, pretože nás fascinujú svojou „kontrastnosťou“ voči nám samým. A zároveň hľadáme i nachádzame tých, ktorí nám pripadajú atraktívni naopak práve preto, že sú s nami súzvuční, že sú nám podobní, či rovnakí…
Pre mnohých influencerov znamená pôsobenie na sociálnych sieťach moderný spôsob zárobku. Závratné sumy, ktoré za svoje statusy dostávajú, môžu mnohých iritovať, iných zas presvedčiť o tom, že je to cesta k ľahko nadobudnutým peniazom. Ide o prirodzený vývoj spoločnosti?
Ak sa v súčasnosti spýtate povedzme už desať-, dvanásťročných detí, čím chcú byť, o akom povolaní snívajú, môžete sa spoľahnúť, že minimálne tretina z nich odpovie, že influencorom, influencerkou… A bez zaváhania uvedú aj to, že zarobia bez roboty kopu peňazí a budú slávni. Veľa to vypovedá o našom vzťahu-nevzťahu ku vzdelaniu, k hodnote práce a predovšetkým o tom, že virtuálny svet, sociálne siete mnohým zatienili realistický úsudok, chuť príjmať ozajstný život, postaviť sa mu čelom. A áno, samozrejme, znamená to boriť sa s každodennými problémami, ale aj tešiť sa zo skutočných radostí.
Myslíte tým, že svet sociálnych sietí môže byť špeciálne v období globálnej pandémie pre mnohých aj spôsobom úniku do krajšieho, lepšieho sveta?
Únikom, sebazáchovnou stratégiou, ako prežiť, vytesnením reality… Tak či onak, práve teraz, v tomto ťažkom období všeobecného ohrozenia treba pevne stáť oboma nohami na zemi a pozorne, kriticky sa zaoberať prítomnosťou. Únik do virtuálneho sveta nás môže kompletne pripraviť o ostražitosť voči tomu, čo reálne žijeme a budeme žiť aj bez vlastného rozhodnutia.
