Herec veril, že chorobu porazí. Aj keď možno dokázal vyhodnotiť, kto v tomto boji ťahá za kratší koniec, predsa len kdesi v kútiku duše, kde sídli nádej, dúfal, že zubatá si naňho ešte nejaký čas počká. Nepočkala a Andy, sužovaný zákernou chorobou, jej príchod s pokorou prijal.
Keď sa január preklenul do posledného dňa, ticho sa rozlúčil s týmto svetom a nasledoval tých, ktorí ho na ceste do rajskej záhrady predbehli. O umelcovej smrti informovala v nedeľu na sociálnej sieti jeho dcéra Wanda Adamík Hrycová. „Dnes o 3.13 hod. ma opustil najdôležitejší muž môjho života… Posledné hodiny toho jeho som ho držala pevne za ruku. Posledné slová, ktoré som mu povedala, boli ľúbim ťa a posledné slová, ktoré povedal on, boli aj ja ťa veľmi ľúbim. Zbohom, tato, ďakujem za všetko, už nič nebude ako doteraz,“ napísala dcéra na rozlúčku.
Krehké a dojemné slová. Presne taký bol aj odchod Andyho Hryca. Mocný chlap sa pred zrakmi tých, ktorí ho milovali, strácal viac a viac. Blízkosť konca bol nezvratný. Andy to isto tušil, no nádej zomiera posledná. Veľmi výstižne to vyjadril hercov bývalý kolega z Rádia Twist a blízky priateľ, kňaz Karol Lovaš: „Mal som možnosť poznať nielen masku „zlého“ chlapa, v ktorej ho predstavovali film a televízia. Videl som pod ňu. A tam sa ukrýval citlivý muž, doráňaný životom, a predsa plný nádeje. Videl som ho plakať a to je u chlapov veľká vec!“
Rodinná trauma
Andy Hryc sa narodil v posledný novembrový deň roku 1949 v bratislavskom byte na Kuzmányho ulici. Rodičia Vojtech a Mária dali dieťatku meno Andrej. Bol druhorodený, mal o dva a pol roka staršieho brata Miška, ktorý však tragicky zahynul v roku 1952. Keď mal Andrej päť rokov, do rodiny sa narodilo dievčatko, malá sestrička Bohdana. Detstvo však nebolo poznačené len nekonečnou rodičovskou láskou a bezstarostnosťou. Jeho otec Vojtech si odsedel sedem rokov v leopoldovskej väznici. „Zavreli ho za nedovolené podnikanie. Otec obchodoval s drevom a darilo sa mu. Asi ležal v žalúdku tým nesprávnym ľuďom,“ povedal pred rokmi Novému Času Hryc, podľa ktorého išlo o účelové obvinenie.
„Keď ho odviedli, bol som druhák. Zavreli ho do väzenia, kde sedeli tí najhorší vrahovia. Nechcel, aby som tam chodil. Videl som ho, až keď sa vrátil domov. Prišiel starý a zlomený človek. Keby sme nemali kamarátov lekárov, tak by nevydržal nažive ani mesiac,“ skonštatoval smutne Hryc, ktorý sa po rokoch rozhodol popasovať s rodinnou traumou a vybral sa do väznice, aby na vlastné oči videl miesto, kde jeho otec toľký čas trpel.
Z ľaváka pravák
Hryc sa netajil tým, že školu veľmi nemusel. Štvalo ho, že z ľaváka z neho v škole proti vlastnej vôli urobili praváka, čo ho vraj poznamenalo na celý život. Už na základnej škole sa prejavoval ako talentovaný recitátor. Chodil na dramatický odbor do ľudovej školy umenia. „Na gymnáziu sa mi páčilo, samozrejme, že vzdelávanie sa nebolo mojou prioritou, zaujímali ma tie činnosti okolo,“ priznal otvorene vo svojej knihe Inventúra. Nevyhli sa mu ani typické chlapčenské nezbednosti. Za jednu ho dokonca vylúčili zo školy na Podjavorinskej ulici. Vyhodil z okna triedy igelitové vrecúško naplnené vodou a to ako na potvoru dopadlo na okno riaditeľne a jeho obsah zaprskal pani riaditeľku. Do novej školy na Zochovej ulici prišiel s trojkou zo správania.
