Vysnívané herectvo
Počas rokov, keď navštevoval divadelný krúžok, sa čoraz viac ukazovalo, že umelecké vlohy zúročí vo svojom povolaní. „Pochopil som, že herectvo je v budúcnosti moja jediná možná cesta,“ priznal sa v čase, keď už bol uznávaným hercom. A črtalo sa aj čosi iné – začalo ho to ťahať k rozhlasu. „Zobral som do svojich rúk organizovanie relácie školského rozhlasu. Už vtedy som zjavne pochopil, akú silu majú médiá,“ skonštatoval ako riaditeľ Rádia Twist. Skôr ako začal víriť vody v slovenskom rozhlasovom éteri, čakala ho v roku 1967 maturita na gymnáziu na Metodovej ulici a potom štúdium na vysokej škole.
„Keď sme triednej učiteľke nahlasovali, na ktorú vysokú školu si podáme prihlášky, a ja som oznámil, že na herectvo, celá trieda sa smiala. Mojich spolužiakov smiech prešiel 24. apríla, mesiac pred maturitou, keď som dostal oficiálne oznámenie, že som prijatý,“ spomína herec v knihe Inventúra. Vo svojich knižných spomienkach sa otvorene priznáva, že ani gymnázium, ani Vysoká škola múzických umení z neho nespravili ukážkového študenta. Svet divadla však miloval.
Citlivý rebel
Škola nebola stredobodom záujmu študenta herectva Hryca. „Samozrejme, že skúšky bolo treba robiť, ale bolo mi jedno, aké známky som za ne dostal. Sústredil som sa na hereckú tvorbu a umelecký prednes, lebo pri nich neexistoval opravný prostriedok,“ vysvetlil v knihe a priznal tiež, že za svoj tak trochu lajdácky postoj k vzdelaniu neskôr pykal. „Počas posledného ročníka herectva som si zlizol trest za všetky tie huncútstva, prepité noci, absencie v škole, za tú ľahkomyseľnosť, s akou som pristupoval k životu. Bol som najmladší z ročníka a vôbec som si neuvedomoval vážnosť situácie. Nechtiac som tak uvoľnil pole spolužiakom,“ kajal sa, spomenúc pritom mená ako Durdík, Tarageľ či Kukura.
„Tí začali hrať v divadle, v televízii, v rozhlase i vo filme a ja som sa na nich mohol len pozerať.“ Kým polovica ročníka dostala angažmán v Bratislave, on s pár spolužiakmi skončil v Štátnom divadle v Košiciach, kde pobudol celých sedem rokov. Lenže Andyho to do Bratislavy ťahalo, a tak po piatich rokoch pôsobenia v košickom divadle, keď sa dozvedel o odchode spolužiaka Juraja Kukuru z Novej scény do SND, išiel sa uchádzať o miesto. Žiaľ, bezúspešne. Podarilo sa mu to o ďalšie dva roky, keď sa na Novej scéne stal šéfom činohry Pavol Mikulík. Od roku 1980 do roku 1990 bol členom Činohry Novej scény a v roku 2002 sa stal na dve sezóny riaditeľom divadla.
Politika a Rádio Twist
Andy Hryc bol aktívny aj v politike. Počas Nežnej revolúcie sa zapojil do činnosti hnutia Verejnosť proti násiliu, potom sa však dopustil niektorých omylov, ktoré neskôr sám oľutoval – stál napríklad pri vzniku HZDS Vladimíra Mečiara, alebo spolupracoval s podnikateľom Jozefom Majským. V roku 1992 založil Rádio Twist. V tom čase bolo jedným z mála nezávislých médií, ktoré si dovolili kritizovať nedemokratický spôsob vládnutia Vladimíra Mečiara.
Rádio Twist vysielalo politickú satiru a stalo sa jedným z hlavných nepriateľov Mečiarovho HZDS. Karol Lovaš, ktorý do Rádia Twist nastúpil ani nie dvadsaťročný, opisuje svojho bývalého chlebodarcu ako človeka, ktorý dokázal komunikovať s vtedajšími mocnými. „Rádio Twist bolo alternatívou voči propagande, ktorú produkovala vtedajšia vládna moc. Andy Hryc bol muž, ktorý chodil po ľade. Pritom pod tým ľadom boli ešte potápači, ktorí ten ľad odspodu nahrievali. A on to zvládal, neutopil sa ani on, ani my.“
V roku 1998 sa Andy Hryc stal i konzulom Seychelskej republiky na Slovensku, v rokoch 1999 až 2002 pôsobil ako poradca ministra kultúry Milana Kňažka. Neúspešne sa pokúšal vrátiť do politického života so stranou Váš kraj. „Rozhodol som sa, že svojím spôsobom vstúpim do politiky, lebo sa už na to nemôžem pozerať,“ povedal vtedy herec. Stranu Váš kraj sa následne rozhodol premenovať na Korektúra – Andrej Hryc. Pri vymýšľaní názvu sa podľa vlastných slov inšpiroval práve svojou knihou Inventúra. Pred dvoma rokmi kandidoval za poslanca Európskeho parlamentu.
Varovný prst
Vo svojich spomienkach sa však priznal aj k tomu, že pred rokmi doslova utiekol hrobárovi z lopaty. V januári 2007 mal dve predstavenia muzikálu Noc na Karlštejne v pražskom Karlínskom divadle. Po predstavení, keď pracoval pri laptope, sa mu začal zahmlievať zrak. Po tom, čo si odmeral tlak a tlakomer ukázal hodnotu 205/110, skončil v nemocnici na infúzii.
Na druhý deň podpísal reverz, pretože ho čakalo ďalšie predstavenie. To ešte stihol odohrať a ráno sa tešil na cestu domov do Bratislavy. Ale ako sa vraví – človek mieni a Pánboh mení – na pražskej hlavnej stanici mu prišlo mdlo. Vedel, že je zle, stihol ešte zatelefonovať kamarátovi lekárovi, ktorý ihneď zariadil prevoz do nemocnice. V sanitke stratil vedomie. Prebral sa až v nemocnici, kde mu oznámili diagnózu. Mal mozgovú príhodu.
Smutné obdobie prežil, keď v roku 2008 Hrycov syn Hugo ochorel na rakovinu. Herec si vtedy prežil svoje peklo. To najhoršie ho však ešte len čakalo. Mladý 22-ročný Hugo sa z choroby vyliečil, no koncom roka 2008, tri dni pred Vianocami, tragicky zahynul pri dopravnej nehode v bratislavskom Lamači. Hrycovcom sa zrútil svet…
Zákerná leukémia
V apríli minulého roka dostal herec od života ďalšiu ranu. Diagnostikovali mu leukémiu, kvôli ktorej si siahol na dno fyzických aj psychických síl. Nemocnicu striedal s domácou liečbou, podstupoval silnú chemoterapiu. Kvôli chorobe schudol až 50 kíl, čo sa podpísalo nielen na jeho fyzickej kondícii, ale aj na psychickej pohode. V posledných chvíľach života Andy Hryc používal dokonca invalidný vozík. Pritom ešte na jeseň 2019 pendloval medzi Slovenskom a Ukrajinou. Spolu s ďalšími slovenskými hercami účinkoval v seriáli Slovania, ktorý sa nakrúcal v bahnistom lese pri meste Žytomyr. Seriál plánovala TV JOJ vysielať už minulý rok, pre pandémiu odložila premiéru na jar 2021. Andy Hryc sa premiéry nedožil.
Dcéra Wanda napriek žiaľu v srdci našla silu a po otcovej smrti povedala pre Nový Čas, aké boli posledné chvíle hercovho života: „Vedel, že trpí nevyliečiteľnou chorobou a že jej koniec je nezvratný, no dúfal, že príde čo najneskôr. Nevzdával sa, bojoval do poslednej chvíle. Lekári ma už od leta upozorňovali, že koniec môže prísť znenazdajky a veľmi rýchlo, takže to, že vydržal doteraz, je vlastne taký malý zázrak. Miloval život a za nič na svete sa ho nechcel vzdať. Bojoval o každý deň na tomto svete až do konca. Bola som pri ňom, dlho sme sa rozprávali a postupne odchádzal. Najprv mu odišlo vedomie, a potom dych a srdce. Spomaľovalo sa, až sa zastavilo.“
Ak nebo naozaj existuje, hercove prvé objatia isto patrili synovi Hugovi, bratovi Miškovi a rodičom. A spolu s kolegami umelcami, ktorých si nebesá povolali dávnejšie, už možno premýšľa nad divadelným, televíznym či filmovým projektom. A možno sa v nebeskom éteri rozozvučalo rádio, ktorému šéfuje Andy Hryc. Pretože si myslím, že tak ako na zemi, ani v nebi nezaháľa. Naopak, v súlade so svojou životnou filozofiou – carpe diem – žije aj tam naplno.
