Trápili ho komplikované zdravotné problémy, operácia srdca a dokonca sa na niekoľko dní ocitol v kóme. Dnes je už z najhoršieho vonku, opäť plný energie a pracovných plánov, ktoré u seba doma spriada so speváčkou Petrou Maxin.
Koronakríza stále trvá, ako prežívate tieto dni?
Otto: Bohužiaľ, korona trvá. Šťastie, že sme sa dali s Petrou dohromady a aj keď je korona, máme čo robiť. Pripravujeme nové pesničky, programy a keďže s Petrou sme sa predtým nepoznali a nerobili sme spolu, dávame dokopy repertoár. Okrem toho dávam do poriadku v dome a okolo domu to, na čo nebol čas. Robím poriadok aj v papieroch a fotografiách.
Petra je u vás viac-menej denne a vznikajú fámy, že je vaša priateľka. Ako je to vlastne?
Petra: Nie som jeho priateľka. Sme iba priatelia a kolegovia, nech si hovorí kto chce, čo chce. Chodievam sem často, lebo pracujeme na programe. Je tu prirodzené prostredie, má tu potrebné technické vybavenie na spev. Dokonca som si sem nasťahovala aj klavír... (smiech)
Otto: ...a ja mám dojem, že práve tým sa to začalo, že nás nachytali paparazzi. Ibaže ja tu mám dve štúdiá, takže máme kde spievať a máme na čom spievať. Nejde len o to, aby sme niečo vymysleli pri počítači. Je dôležité zobrať si mikrofóny a začať produkovať akože live, aby sme vedeli, či to ide alebo nejde, čo máme vyhodiť, čo zlepšiť. Je to práca ako každá iná. O mne sa hovorí, že som vorkoholik a perfekcionista. Ja proste chcem, aby ten divák, keď vylezieme na javisko, dostal to, čo má dostať. Aby sa potešil, zasmial, aby mal dobrú náladu, aby si odnášal niečo pozitívne a niečo pekné. Teraz máme relatívne dosť času skúšať. Petra kvôli tomu, že ako speváčka skupiny Abba Slovakia tiež nemá koncerty, má čas pripravovať nové projekty.
Ibaže ak si človek rozumie v práci, veľmi ľahko dokáže skĺznuť aj do hlbšieho vzťahu.
Otto: Určite áno. Ale viete, že pred siedmimi mesiacmi mi odišla Andrejka a ja vôbec nemám myšlienky na takéto veci, som úplne niekde inde. A druhá vec – keď Petra prišla, ja som bol proti akejkoľvek spolupráci s niekým.
Petra: To je pravda. Keď som sem prišla prvýkrát na malý kasting, netušila som, že Noro Mészároš na mňa ušil malú búdu. Netušila som, že chcel iba skúsiť, či by Otta nemohla práca vyliečiť a pomôcť mu rýchlejšie sa spamätať. A keď som sem prišla, pri bránke zaznelo: „Ježiš, to si ty, tak poď ďalej, čo už s tebou“. Vtedy som si uvedomila, že nejde o kasting. Takto som vlastne prišla do domu – nebola som ani ohlásená, ani vítaná.
Otto: Bolo to naozaj tak. Noro mi to síce spomínal, ale ja som hovoril: Choď do kelu, nemám na to náladu a som apriori proti. Proste nechcem. Nevoď mi sem žiadnu speváčku, nechcem nikoho, daj mi s tým pokoj! A on mi to potom ani nepovedal, až keď už boli na ceste. Ale máte pravdu, že stať sa môže čokoľvek. Nikdy nehovor nikdy. A väčšinou sa aj stáva, že niečo vzbĺkne. Ale ja som bol od začiatku na Petru dosť nepríjemný a tvrdý. Povedal som jej jasne: Odtiaľ-potiaľ a ďalej to fungovať nebude, takže o ničom nerozmýšľajme a pracujme. A tým, že sme si to povedali takto natvrdo – aj keď odomňa to nebolo asi veľmi taktné – je to úplne super a fantasticky sa nám pracuje. Aj keď sa zasmejeme, vytkneme si niečo, berieme to priateľsky. Máme v tom jasno.
Ale zakázaného ovocia najväčší kus...
Otto: Áno, hovorí sa to... (Smiech)
Petra: Ja mám šťastie v tom, že som rovnaký vorkoholik ako Otto. My sme dvaja pracanti.
Otto: Neverili by ste, akú máme radosť, keď sa niečo podarí. Noro mal pravdu – práca mi pomáha. Keď mi Andrejka odišla, bol som na tom veľmi zle, nezvládol som to proste. Veľmi dlho som bol v nemocnici, dvakrát som bol v kóme, dokonca 4 a pol minúty som bol vypnutý úplne. Aj mozog. Bol som takmer mŕvy. Andrejkin odchod som znášal a stále znášam veľmi ťažko a všetkým neprajníkom a ohováračom odkazujem, že Andrejka tu so mnou bude už celý život. Mám ju v srdiečku a či sa niekedy nájde alebo nenájde iná žena, je vedľajšie. Jednoducho Andrejka ostane so mnou celý život. Berte to ako jasnú vec.
Aký je Otto šéf, parťák, kolega?
Petra: Všetko v jednom. Je tvrdý aj priateľský zároveň.
Čo vám na ňom imponuje a čo vám prekáža?
Petra: My sme si sadli. Rozumieme si aj bez toho, aby sme si museli niečo povedať. Myslím, že sa ešte nestalo, aby musel nejako zvýšiť hlas. Niekedy stačí pohľad a viem, čo tým myslí.
Otto: To si pekne povedala. Lebo naozaj, keď sa mi niečo nepáči, iba sa na ňu pozriem a ona je tak chápavá, že to vycíti.
Petra: Sú to skúsenosti. Obaja v tejto sfére robíme veľmi dlho. Ja fungujem v umeleckej brandži od pätnástich rokov, keď ma objavil Jožko Bednárik a odvtedy som sa v podstate nezastavila.
Čo považuje za svoj najväčší úspech?
Petra: Vo všetkých muzikáloch, kde som účinkovala, som hrala hlavné postavy. Či to bol Drakula, Krysař, kde som hrala vo viacerých verziách (Praha, Bratislava, Košice, Prešov), no a v Bratislave aj Matúš Čák Trenčiansky. Stále som na Novej scéne, aj keď sa teraz nehrá. No a do toho všetkého Abba Slovakia, ktorú nielen manažujem, ale v nej aj účinkujem. Okrem toho režírujem aj detské rozprávky, no a teraz ešte spolupráca s Ottom.
Otto: Musím zaklopať, že nám to spolu zatiaľ ide. Som vďačný, že niečo chystáme, lebo moja samota po návrate z nemocnice bola strašná. Cez deň som to ešte nejak vydržal, ale bál som sa večerov aj rán. Stále mi horí sviečka za Andrejku. Každý deň od rána do večera, a iné to nebude. Ale práca mi pomáha, už sa aj zasmejem, čo prednedávnom neprichádzalo do úvahy. Veľmi ľahko sa povie, že ako môžem spievať po smrti Andrejky, ale toto ma drží pri živote. Ináč neviem, ako by som dopadol. Asi zle.
A ako ste na tom po zdravotnej stránke?
Otto: Od tej doby, čo mi dali strojček na srdce, sa to už lepší. Ale musím povedať perličku. Tri dni po operácii som zavolal Petre, aby prišla, že ideme robiť scenár pre tolkšou. Sedeli sme v kuchyni, písal som scenár a keď som vstal, vraj som začal brblať a išiel som k zemi. Zachytila ma a vraj som sa zatriasol a po chvíli ma strojček nakopol. Keď prišla sanitka, premerali ma a lekár povedal, že keby som nemal strojček, už tu nie som.
