S Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou (32) sme sa rozprávali aj o výchove dieťaťa v čase pandémie, či jej veľmi úspešnom fungovaní na sociálnych sieťach.
Už to bude pomaly rok a pol, čo ste mamou, pričom dcérka väčšinu svojho krátkeho života prežila v koronačasoch, v karanténe, vo svete, kde nie je bežné ísť za starými rodičmi, do detskej herne či na kúpalisko. Alebo dokonca hrať sa s inými deťmi... Je ťažké byť matkou za takýchto okolností?
Nikdy by som svoje materstvo, počas pandémie či bez nej, neoznačila za „ťažké“, pretože by som to vnímala ako veľký nevďak, keďže obrovské množstvo rodičov to má tisícnásobne náročnejšie ako my. Máme zdravú, veselú, pozitívne naladenú, energickú dcéru, ktorá je svetlom našich dní. Aj keď u nás stále, samozrejme, nesvieti slnko, uvedomujem si, za čo všetko môžem byť vďačná.
Pandémia vzala mnohé pracovné príležitosti aj nám, nepripravila nás však – na rozdiel od iných – o zdravie či živobytie, a na druhej strane nám dala viac spoločne stráveného času, najmä Maťa so Sárou, čo by za normálneho behu života nebolo v takejto miere možné. Ja sa rozhodne nemám na čo sťažovať, aj keď je pravda, že Sára je nesmierne spoločenská a má rada deti, takže budem vďačná, keď sa budú takéto stretnutia dať zrealizovať.
Naozaj robíte veľa z domu, okrem toho materská... Dostalo slovné spojenie „ponorková choroba“ nejaké nové významy vo vašom prípade?
Necítime ponorkovú chorobu a ani sme ju doteraz nikdy necítili. Teda, aby som bola presná, aspoň ja. (smiech) S manželom sme dlho fungovali na diaľku, a preto si každý moment spolu o to viac vážime. A s dcérou to naberá úplne iný rozmer. Aj po jej narodení som sa relatívne rýchlo vrátila k niektorým svojim pracovným aktivitám, stopku im dala opäť až pandémia. V ktorejkoľvek jej fáze chodil Maťo normálne vysielať do rádia, každý máme aj svoj svet, snažili sme sa dávať si priestor, jeden bol s malou, druhý si zabehal či zacvičil jogu, išli sme sa prejsť. A všeobecne, tým, že žijeme bežne dosť hektické životy, nám táto zmena tempa celkom dobre padla.
