So smútkom v duši. To sa vždy deje. Musel som sa tváriť, že jeho chorobu nevnímam, ale s ním to šlo ľahko. Pretože Andy, napriek tomu, že mal choré telo, vedel druhých povzbudiť. Takže keď sme sa spolu rozprávali, za krátky čas som už necítil ani ťažobu, ani smútok. Dokonca sme sa spolu veľa nasmiali. Andyho neopúšťal do poslednej chvíle humor. Jemu bolo ťažko, no ja som bol ten, čo s obavami začínal telefonát. Nakoniec Andy rozosmial mňa a tie rozhovory boli potom ľahšie.
V krematóriu ste mali rozlúčkovú reč pri rakve. Ako ste v tej chvíli dokázali ustáť emócie?
Nebolo to jednoduché. Nepozeral som sa na rakvu, iba som sa poklonil, čo je formálny úvod, keď sa pristupuje k rečníckemu pultu. Andyho som mal pred sebou živého. Keď som sa mu začal prihovárať, zrazu to išlo akosi samo. Veľkú časť rozlúčkovej reči si nepamätám. Samozrejme, že som sa snažil pripraviť si ju, no celkom sa to nedá. Ak to má byť osobné, to nejde, pripraviť si reč a potom ju odrecitovať. A toto bolo osobné. Nemrzí ma, že som mnohé z toho, čo som chcel povedať, nepovedal. Asi by už boli všetky ďalšie reči navyše, keď to takto vyšlo. Dvakrát som sa rozplakal, nešli mi tie slová ľahko. Ale Andy akoby mi dával energiu. Pre pandemické opatrenia som sa po celý čas pozeral len na Andyho najbližšiu rodinu, ktorú takisto ľúbim, všetci ostatní sa s ním lúčili vonku.
Ako sa vás osobne dotkla pandémia koronavírusu? Mnohí umelci nemajú doslova z čoho žiť...
Tiež som prišiel za ten rok o prácu, o príjmy. Na začiatku to bolo veľmi kruté, minuli sme všetky rodinné úspory. Navyše sme si brali úver, takže to nebolo nič príjemné. Priznám sa, že som mal obavy. Potom som sa však musel prestať báť. Priatelia ma upokojili, že keď bude najhoršie, mám istú nejakú prácu. Nie síce vo svojej brandži, ale to nebolo v tej chvíli dôležité. Vedel som aspoň, že splácanie úveru a náklady na bývanie by som vedel zaplatiť. To ma upokojilo. Istý čas som naozaj pomáhal na stavbe, aj som strážil... Zistil som, že viem zarobiť aj inak.
Naučilo vás to aj istej pokore k životu?
Nikdy som nemal pocit, že ja som herec a kto je viac! Kedysi som žil bohémsky život - a áno, nebolo to až tak pri zemi. Ale pokoru k životu som mal vždy, tú som, myslím, nestratil nikdy. Akurát som so životom trošku hazardoval. Bolo to v rámci nerozvážnych mladíckych hier.
Šesť rokov ste prežili za mrežami za drogy. Aké bolo opätovné začlenenie sa do bežného života? Bolo to ťažké?
Nerád sa k tomu vraciam. Neviem, čo bolo z mojej strany ťažké. Ťažké bolo vnímať postoje ľudí okolo mňa. Boli všelijaké. Niečo je ťažké dodnes - to sú nepravdy, fámy a rôzne hlúposti, ktorým chceli ľudia uveriť a veria im možno stále. A čo sa týka začlenenia sa do práce, to nezáleží na mne, ale vždy na niekom inom.
U herca je to asi najmä otázka ponuky.
Presne tak. Ja si nevyberám, môžem len sedieť doma a čakať. Prijať alebo neprijať. Ono sa to, našťastie, všetko postupne rozbehlo.
