„Rok 2000 bol pre nás prelomový, vtedy sme mali svadbu a zároveň sme sa sem presťahovali,“ zaspomínala si Petra, ktorá dovtedy fungovala v Petržalke, pričom vo svojom dievčenskom byte prichýlila aj vtedajšieho frajera a kolegu z rádia Mravca. „Bol to strašný byt. Dvojizbový, pod strechou v paneláku,“ smeje sa už dnes.
Keď dospeli k tomu, že musí nastať zmena, zvažovali viacero pomerne odlišných alternatív. „Najskôr sme rozmýšľali aj nad tým, že by sme išli do nejakého domčeka, popritom sme navštevovali byty v centre mesta, ale vždy sme prišli na nejaké nevýhody. Nakoniec sme preto stavili na tento štvorizbový byt v novostavbe.“
Špajza je najviac
Vtedy ešte nebolo úplne bežné mať kuchyňu spojenú s obývačkou, no oni si zvolili práve takéto priestorové usporiadanie. „Keď sme sa sem prvýkrát prišli pozrieť, videli sme, že je to klasický byt, mal chodbu, halu, zvlášť kuchyňu, zvlášť obývačku. My sme si však povedali, že načo nám je veľká hala a chodba, ktorá sa aj tak nevyužije, zmenšili sme chodbu na minimum a nechali sme si to ešte na poslednú chvíľu prestavať tak, aby sme vlastne z troch miestností urobili jednu veľkú,“ pochvaľuje si moderátorka Slovenského rozhlasu, ktorá sa stala našou sprievodkyňou po ich súkromí.
„Ten pocit toho priestoru sa mi veľmi páči, človek sa tu vie nadýchnuť, deti sa tu bicyklovali na trojkolke, keď boli malé. So psom sa tu naháňame,“ zhodnotí obývačku, ktorú krášlia obrazy jej sestry. „Maľovala ich ešte keď chodila na ŠUP-ku. Ona sa síce za to už dnes hanbí, ale ja som veľmi rada, že ich tu mám.“
Práve tento priestor je v byte najvyťaženejší – okrem iného sa tu ostošesť vyvára. „Varí najmä môj muž. Už ma ani nechce púšťať do kuchyne. Keď prídem, zavadziam mu, stále cmuká, ramenami ma vytláča,“ uškrnie sa a pokračuje. „Je to teda jeho kráľovstvo, aj keď ja varím tiež rada. Začala som preto piecť, no aj on hneď začal piecť a teraz sa pretekáme. U nás sa varí každý deň, minimálne raz. Manžel je teraz viac-menej doma, ale aj v minulosti si to vždy vymyslel tak, aby deťom mohol obed navariť, nech nemusia chodiť na obedy v škole, kde im nechutilo.“