Vďaka projektu Tvoja tvár znie povedome ste prešli z Jojky do Markízy. Čo vás na ponuke oslovilo?
To, že pre mňa je to niečo úplne nové. Rada skúšam nové veci a je to šou, ktorú sme aj my sem-tam sledovali a všetci kolegovia, ktorí tam účinkovali, majú môj veľký obdiv. Vedela som o sebe, že keby som ja dostala ponuku ako účinkujúca, tak ju nezoberiem. Ten pocit zodpovednosti by ma absolútne odrádzal, ale keď som sa dozvedela, že mi ponúkajú rolu porotkyne, tak si hovorím – to je dobré, to je robota takpovediac za odmenu. Prišla aj taká pochybnosť, že čím som si to zaslúžila, ale keď už tá ponuka prišla, tak ma potešila a neváhala som dlho.
Neboli jojkári trošku urazení?
Jojke som to síce oznámila, ale momentálne tej práce nie je celkovo veľa a keď nejaká príde, tak sa neodmieta. V Jojke nemám žiadny rozbehnutý projekt, ani sme neboli na ničom dohodnutí, tak to nepociťujem ako podraz. Mnohí herci sme na voľnej nohe a nie sme zamestnaní konkrétnou televíziou, pre ktorú by sme výsostne pracovali.
Ako zvládate aktuálne pracovné ticho?
Bolo to veľmi zvláštne, keď zo dňa na deň moja práca zanikla. Zistenie, ako veľmi mi chýba potlesk a spätná väzba od živého diváka, ma samú prekvapilo. Najprv som nevedela, čo mi chýba. Bola som doma nervózna, mala som pocit, že som nedocenená, že mi nikto za nič vlastne ani nepoďakuje, že som tu len taký nábytok, taká skriňa. Potom som si uvedomila, že oni nezmenili svoje správanie ku mne, len ja som prestala dostávať istú dávku sebavedomia, možno pochvaly a potlesku v mojej práci, ktorá zrazu nebola. A tak som aj deti viac naučila, napr. poďakovať sa za jedlo. Už len taká maličkosť, keď som si to uvedomila, že veď oni mi neďakujú… Takže teraz vždy povedia – ďakujeme, maminka, za obed, ktorý si navarila. Trošku viac som sa snažila zažívať ten pocit zmysluplnosti aj doma.
Ako vnímate opatrenia vlády?
Mne je všetkých ľúto – vlády aj občanov. Je mi smutno, keď vidím reálne, ako sa nepomáha kolegom. Som smutná, že tu bola vlna hnevu či až nenávisti k umelcom, že čo si oni pýtajú, kto oni sú, že čakajú na nejaké peniaze. V prvej vlne som veľmi vnímala, že sme sa snažili čítať rozprávky a zabávať ľudí cez internet alebo formou, ako to išlo. Momentálne sme už unavení a siahli sme na vlastné zásoby, ktoré už si šetríme viac pre rodinu a seba. Už nevládzeme toľko rozdávať.
Vnímate dramaticky, že vám ubúda z účtu?
Mám šťastie v tom, že manžel má stále prácu a po narodení detí to bolo vždy viac na ňom. Ak som ja prácu mala - pretože ako herečka neviem trvalo zaručiť stabilnú prácu v nejakom štandarde - tak to vždy bolo, že jéj, máme, buď odložíme, alebo s tým niečo urobíme. Ale tie pravidelné cinknutia, ako je napríklad hypotéka, išli vždy z manželovho účtu, ktorý prácu stále má.
Ako porotkyňa budete musieť hovoriť dobré aj zlé veci…
Najviac na porotcovaní sa bojím toho, že sa dotknem ľudí, ktorých mám rada. Aj medzi účinkujúcimi sú moji priatelia a moja úloha je kritizovať ich. Možno milosrdne, ale nikdy neviete, kto má kde ten komplexík schovaný a kedy do neho ťuknete. A to sú veci, ktorým sa aj v reálnom živote trochu vyhýbam, ale pri porotcovaní sa tomu asi nevyhnem. Niekedy budem musieť byť kritická a budem rada, ak sa mi to podarí zaobaliť do niečoho láskavého alebo vtipného. Ale už viem od predošlých a skúsených porotcov, že sú situácie, keď to niekto vie prežívať. Priam až fatálne, čo je pochopiteľné. Lebo keď týždeň na niečom makáte a zrazu vám to nevyjde a nedá sa to vrátiť späť, tak vás to mrzí a ste unavení a strácate nadhľad. Ale verím, že keď sa to skončí, tak sa budeme vedieť zasmiať aj na veciach, ktoré boli chvíľami nepríjemné.
