Autentický text
Vo svojom denníku opisuje Elo Šándor bojové nasadenie v oblasti Bukoviny, ktorá je dnes časťou severného Rumunska a západnej Ukrajiny. Bojovali tu proti sebe vojská rakúsko-uhorskej a ruskej armády so striedavými úspechmi, zato však s obrovskými stratami na oboch stranách. Už na začiatku vojny v roku 1914 boli na východnom fronte proti Rusku nasadené všetky väčšie „slovenské“ jednotky 5. a 6. armádneho zboru v rámci 1. a 4. armády.
Tieto jednotky sa regrutovali z vojakov zo slovenského územia. Ich prvé boje sa odohrávali na rozľahlých rovinách Haliče. Keďže tieto slovenské jednotky boli na východnom fronte nasadené už od augusta 1914, spájajú sa s najotrasnejšími a najkrvavejšími obeťami práve v oblasti Haliče a Bukoviny.
„Písomný prejav a vyjadrovacie prostriedky Ela Šándora použité v denníku je potrebné chápať v kontexte doby, v ktorej tento denník vznikol. Ide o rok 1917 - Elo Šándor mal 21 rokov a publicistickú a spisovateľskú kariéru pred sebou. Autor svoje myšlienky vyjadruje takým autentickým spôsobom, že sa nám zdalo byť priam svätokrádežou vstupovať do pôvodného textu, upravovať ho a prispôsobiť dnešným pravidlám slovenskej gramatiky,“ vysvetľuje Hradský.
A treba uznať, že práve autentickosť dodáva textu na vierohodnosti a ponúka pôvodné, bezprostredné reakcie Ela Šándora na rôzne situácie, v ktorých sa ocitol, a to presne takým výrazovým slovníkom, ktorý mu bol v tom období vlastný. Na základe nenápadných zápiskov z frontu je možné identifikovať budúceho glosátora, publicistu, talentovaného autora humoresiek z dedinského prostredia, ktoré mu bolo také blízke. Už v tomto texte sú naznačené pasáže, v ktorých je tvrdá realita obrusovaná humornou lexikou.
Zástanca demokracie
Elo Šándor bol slavianofil, rusofil, propagátor ruského jazyka, dlhoročný funkcionár Spoločnosti pre kultúrne a hospodárske styky so ZSSR, Zväzu priateľov Sovietskeho zväzu na Slovensku a čestný predseda následníckej organizácie Zväzu československo-sovietskeho priateľstva (ZČSSP). Bol tiež činný v Spolku slovenských spisovateľov i v Matici slovenskej. Na bytovom dome č. 38/b na bratislavských Palisádach je inštalovaná pamätná tabuľa od akademického sochára Alexandra Víku, pripomínajúca, že v tom dome žil a pracoval spisovateľ Elo Šándor.
Z Ela Šándora rýchle opadlo nadšenie a optimizmus zo vzniku Československa v roku 1918. Mal kritické názory voči politike vládnych orgánov, kritizoval byrokratický aparát, politické praktiky v okresoch a zlé hospodárske pomery v regiónoch, ktoré iba vháňali národ do štátneho socializmu. Či chcel, alebo nie, sám seba „vháňal“ do tábora zástancov priamej demokracie, lebo odmietal, aby si kandidátnu listinu do volieb zostavovali strany. Svojou kritikou pomerov, sarkazmom a ironizovaním spoločensko-politickej situácie, sa stával postupne nepohodlným. V roku 1928 napísal list pre neidentifikovaného kolegu:
Po tomto literárno-politickom výkriku, ktorý sa nepáčil jeho nadriadeným v Bratislave, bol preložený na filiálku banky do Košíc. „Elo Šándor sa v denníku rozhodol zachytiť neľahký úsek svojho života poznačený obdobím I. svetovej vojny, keď musel narukovať do armády Rakúsko-Uhorskej monarchie. Opisuje tu svoj štvrtý odchod na bojisko, keď sa už ako skúsený, v bojoch ošľahaný starý mazák vracia späť na front,“ pokračuje v rozprávaní Hradský.
„Môžeme si iba povzdychnúť, prečo Elo Šándor nezačal písať svoj denník od prvého nástupu na bojiská I. svetovej vojny. Buďme však vďační za to, čo máme, veď nebyť šťastnej zhody okolností a náhod, tento denník by sme dnes nemali možnosť čítať a vojnová anabáza Ela Šándora by pred nami zostala utajená,“ myslí si Juraj Hradský.
Autentické zápisky z frontu
„Náš spoločenský život je presiaknutý nenávisťou, intrigánstvom, lžou a naničhodnosťou. Politika niektorých strán rozbrázdila dobrý pomer medzi krvnými bratmi, medzi Slovákmi evanjelikmi a katolíkmi, medzi Slovákmi a Čechmi. Nikdy neupadnite medzi takých, čo rozkladajú miesto toho, aby spájali. Nikdy sa nedajte zlákať k zášti proti Slovákovi, Čechovi alebo inovercovi. Keď som sa vás ujal, nepýtal som sa, akého ste náboženstva, kam patríte politicky. Buď vám toho dôkazom, že Slovák-evanjelik sa vie zastať Slováka-katolíka (myslím totiž, že ste katolíkom), ak je tento statočným človekom. Stále majte na zreteli tieto zásady. Vždy buďte statočným Slovákom, národovcom, republikánom a bojovníkom za československú vzájomnosť…“
