Máte zaujímavý tip, záľubu alebo fotky, o ktoré sa s nami chcete podeliť? Neváhajte a pošlite nám ich na tip@novycas.sk alebo na WhatsApp na číslo 0918 620 001!
Namierený samopal
Netradičné hobby sa zakrátko stalo jej živobytím. „Čo čert nechcel, v škôlke klesol počet detí a ja som bola nadbytočnou silou,“ hovorí Zuzana, ktorá sa netrápila. „Sadla som do kamióna a prvé cesty viedli do Ruska. Tu som vo dvojke (dvaja šoféri) jazdila asi pol roka,“ opisuje začiatky, ktoré rozhodne neboli ľahké. „Ako žene mi tam robili problémy. Nechceli veriť, že som šoférka. Veľakrát na colnici mierili na mňa samopalom, že kde sa tu nabralo dievča ľahkých mravov,“ oprášila staré spomienky Zuzana. Po pol roku vymenila cesty do Ruska za jazdenie po Európe.
„S teraz už expriateľom sme takto fungovali ešte asi rok,“ vysvetlila. Ponorková choroba v ich vzťahu sa napokon skončila rozchodom. „Môj bývalý priateľ má po rozchode začal podceňovať, že nemám na to byť kamionistkou. Vysmieval sa mi, že dobre mi zavaril a že bez neho budem bez práce. Dnes mu za to ďakujem, svojím správaním ma len vyburcoval. Je pravda, že dovtedy som bola čisto diaľničná šoférka ako doteraz mnohé ženy, ktoré jazdia s manželmi. Nevedela som cúvať, odpojiť náves, zabezpečiť tovar upevňovacími popruhmi. Proste na tieto práce bol vždy chlap a ja som šla iba po rovine diaľnice,“ priznáva.
Učila sa na parkovisku
Rozhodla sa však zaťať a nevzdať. „Začala som jazdiť sama bez chlapa. Na voľnom parkovisku som sa učila cúvať a pomaličky to šlo. Dnes je to 18 rokov, čo svoje rozhodnutie nebanujem. Jazdím po celej Európe a inú prácu si predstaviť ani neviem,“ vraví nadšená tiráčka, ktorá jazdí na 3-týždňové turnusy. „A týždeň som doma s maminou a s priateľom,“ dodala s tým, že skúsenosti posúva ďalej – jej láska totiž uvažuje o vodičáku na kamión.