Štefan Paľúch (52) pracuje ako primár na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny (AIM) v nemocnici v Žiari nad Hronom. Denne lieči pacientov s covidom, ktorí majú ten najťažší priebeh. Z nemocnice sa ponáhľa do kostola, kde sa ako diakon venuje svojej pastorácii. So smútkom v hlase priznáva, že za 27 rokov praxe lekára nikdy nezažil v nemocnici takýto dramatický stav ako počas pandémie.
Štefan Paľúch (52) vedel odmalička, že chce byť doktorom. „V rodine nemáme žiadneho lekára, a tak boli doma šokovaní, že chcem vykonávať toto povolanie,“ usmieva sa. Vyštudoval lekársku fakultu a nastúpil do žiarskej nemocnice, kde pracuje už 27 rokov. Primár na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny tvrdí, že ľudia zľahčujú situáciu, ktorá je dramatická.
„Majú pocit, že my to nafukujeme a zveličujeme. Dokonca mi jeden minule písal, že si to vymýšľame. Keď sa dennodenne pozeráte na ľudí, ktorí sa vám dusia pred očami, a čítate takéto veci, potom si kladiete otázku, či sú ľudia ešte normálni,“ hovorí odborník. Dodáva, že mu je skôr smutno. „Vidím na ulici hlúčik piatich ľudí, stoja v kruhu, nikto nemá rúško na tvári, rozprávajú sa, prskajú na seba. Mamičky s kočíkmi, tri vedľa seba bez rúška. Potom počujete o tom, že si niekto spraví rodinnú žúrku, iný ide tajne do podniku, to sú pre mňa nepochopiteľné veci,“ krúti hlavou odborník.
Plačú do telefónu
„Často hovoríme, že sme veľmi unavení fyzicky, ale poviem vám úprimne, že možno ešte viac psychicky,“ priznáva primár. „Staráte sa o pacientov dva aj tri týždne a nakoniec nám aj tak mnohí umrú. A potom komunikovať s príbuznými, ktorí volajú ráno aj večer, lebo nie sú dovolené návštevy, a stále sa pýtajú, plačú vám do telefónu. Toto sme tu naozaj nikdy za posledných 27 rokov nemali.“
Duchovný verí, že každý človek má v sebe kus dobra. „Neobviňujem vládu ani politikov, lebo robia, čo môžu, a my sme radi, že máme pomôcky a lieky. Za túto situáciu môžu nezodpovední ľudia. Plus istá časť nezodpovedných politikov, všetci vieme, o koho ide. Tí, čo podporovali ľudí ísť demonštrovať a behali po námestiach a vykrikovali ‚rúška dole‘. Títo ľudia prispeli výrazne k tomu, že sme tam, kde sme,“ smutno konštatuje obetavý lekár.
Žije v celibáte
Štefan žil celý život duchovne, no keď bol mladý, nebol ešte dostatočne vyzretý na duchovný život, a tak sa stal lekárom. „V tom čase mi prišlo divné žiť sám, nemať ženu a deti. Tak som išiel na medicínu. Až okolo 30. roku života prišiel u mňa zlom a povedal som si: buď - alebo. A vtedy som sa definitívne rozhodol, že chcem ísť duchovnou cestou,“ opisuje primár. Otec Štefan je diakon a robí vlastne všetko, okrem slúženia omše a spovedania. „Diakoni môžu byť aj ženatí, no musia sa oženiť pred vysviackou,“ vysvetľuje. Celibát mu však problém nerobí. „Keď prídem domov totálne unavený, neviem si predstaviť ešte postarať sa o ženu či rodinu,“ vraví s úsmevom.
