Akú trvácnosť však má láska na prvý pohľad? A je vôbec možné, aby veda predurčila, kto sa ku komu hodí? Odpovede na nielen tieto otázky sme hľadali v rozhovore s genetičkou Jaroslavou Babkovou, ktorá sa venuje skúmaniu DNA. Za objav mužskej DNA v ústach ženy po bozkávaní získala v roku 2015 Ig Nobelovu cenu.
Veríte v lásku na prvý pohľad? Existuje odborné vysvetlenie z genetického hľadiska, že je to naozaj možné?
Z biologického pohľadu možno povedať, že existuje niečo ako zaľúbenie, teda sympatie na prvý pohľad. Láska je príliš komplexný fenomén na to, aby sa mohol udiať na prvý pohľad. Ide skôr o akúsi nadnesenú metaforickú frázu, ktorá zľudovela.
Akú úlohu vo výbere partnera zohrávajú gény?
Gény nás podvedome, bez toho, aby sme si to uvedomovali, smerujú k výberu partnera. Ide o evolučne zakonzervovaný jav, ktorý má v živočíšnej ríši dôležitú úlohu v tom, hľadať si takého partnera, ktorý sa geneticky čo najviac líši. Toho možno pomerne ľahko identifikovať čuchom. Biologicky kompatibilní partneri sa priťahujú vzájomnou vôňou. Vzájomne si teda voňajú.
To je dôležité preto, aby sa vyhlo príbuzenskému kríženiu a v prírode sa tvorila čo najväčšia variabilita. U ľudí už nepotrebujeme takúto kontrolu, ale napriek tomu nám tento mechanizmus ostal. Avšak ľudia podliehajú aj pomerne rýchlej kultúrnej evolúcii, a preto hľadanie partnera u ľudí nie je riadené len biologickými silami, ale je výrazne sťažené, skomplikované množstvom iných faktorov.
Takže platí – čím odlišnejší, tým lepšie?
V našej DNA sú úseky zodpovedné za imunitné procesy. Tieto vedia molekulárno-biologické laboratóriá prečítať a vzájomne porovnať. Tí jedinci, ktorí si vzájomne voňajú, sa líšia v sekvencii DNA, sú teda imunologicky odlišní. V praxi to znamená, že jeden z nich má istú genetickú výbavu, ktorou sa bráni voči nástrahám prostredia, druhý má zase iný typ arzenálu. Ak sa títo dvaja nájdu, voňajú si, priťahujú sa, majú šancu byť rodičmi potomstva, u ktorého sa rodičovská výbava nakombinuje. Podedí tak pestrú výbavu génov na boj s nehostinným prostredím, baktériami, vírusmi a podobne.
Dokáže teda genetický test určiť to, či bude mať dvojica silné potomstvo?
Treba si uvedomiť, že našou jedinou biologickou úlohou a poslaním počas života je reprodukovať sa a splodiť životaschopné potomstvo. Príroda je veľmi múdra a vymyslela veľmi dômyselný spôsob na to, ako si nájsť partnera na reprodukciu. A to takého, s ktorým máme najvyššiu šancu vygenerovať silné potomstvo, ktoré bude čo najlepšie pripravené, geneticky vyzbrojené čeliť neustále sa meniacemu prostrediu.
Riešili ste pri výbere dvojíc v šou aj genetické predpoklady na choroby?
Nie. Patológia a genetika chorôb je kategória sama o sebe, ktorá sem nepatrí. Existuje nespočetne veľa genetických porúch, ale aj komplexných syndrómov so špecifickými spôsobmi dedičnosti. Nedá sa predikovať, či istý pár nebude zaťažený rizikom na vznik genetickej poruchy bez detailnej analýzy genómu a rodokmeňov rodín (to môžu podstúpiť páry, ktoré nesú istú genetickú záťaž a v rodinnej anamnéze sú závažné diagnózy a je pravdepodobné, že potomstvo môže niesť patologický genetický variant). Tu sme sledovali kratučký úsek DNA s cieľom porovnať kompatibilitu partnerov z hľadiska fungovania chémie a interakcie partnerov.
Účinkovali ste aj v prvej sérii šou. Nikto z párov však nezostal spolu a neskončili v manželskom zväzku. Kde sa podľa vás stala chyba?
Vyber partnera u ľudí je veľmi komplikovaný proces. V tomto prípade sa snažíme nájsť kompromis medzi biologickými kritériami, ktoré máme na partnera, ale aj ostatnými požiadavkami, ktoré sú „megazložité“. Keby išlo len o biológiu, je to super jednoduché. Ovoňajú sa, zavoňajú si a je to. U človeka je výber partnera podriadený aj vplyvom spoločenských, kultúrnych aj rodinných kritérií.
