Potom im však do oka padla novostavba pod Kamzíkom a presťahovali sa. Nám do svojho stále tak trochu nedokončeného kráľovstva dovolili exkluzívne nahliadnuť .„Toto je naša oáza šťastia,“ privítal nás Maroš s úsmevom. „Bude to takmer rok, čo tu bývame, hoci sme si mysleli, že v predošlom byte ostaneme do konca života. Ale naskytla sa táto možnosť, presťahovať sa do nových priestorov, ale hlavne bližšie k prírode, čo bola pre nás najväčšia devíza.“ Stačí prejsť pol kilometra a už ste medzi vinicami a vzápätí aj medzi stromami Malých Karpát. „Nezaváhali sme a išli sme do toho. Zatiaľ na tento byt nenachádzam jediné negatívne slovo. Musím zaklopať, sme tu megašťastní.“
Zariaďujeme sa postupne
Byt sa im natoľko zapáčil, že necítili potrebu nijako ho meniť, posúvať priečky, vymýšľať. „A my hlavne s manželkou nie sme také typy, že by sme pol roka sedeli nad návrhmi a rozmýšľali, čo vylepšiť,“ priznal. Zariadenie vraj pôvodne pozerali na internete, no nebolo to ono. „V počítači všetko vyzerá brutálne krásne, a potom prídete a zrazu zistíte, že to je iné... Tak sme chodili po vytipovaných predajniach.“ Ako prvú kúpili manželskú posteľ. „Potom sme sa už mohli sťahovať, pretože sme mali kde spať.“ A tak aj bolo, pričom byt stále nie je definitívne dokončený. Holé steny čakajú na obrazy, pribudne knižnica, pracovný stôl, poličky...
„Neponáhľame sa. Tí ľudia, čo majú veľa peňazí, prídu do nového a zariadia sa do dvoch mesiacov. My sa zariaďujeme postupne. Napríklad pracovný stôl mám urobený len z debničiek. O rok-dva sa dorobí knižnica,“ skonštatoval domáci pán, pre ktorého vraj bol úplne najzásadnejší výber gauča. „Našiel som ho v rodinnej nábytkárskej firme na Vajnorskej a hneď, ako som ho uvidel, povedal som si, že iný nechcem. Že radšej rok nebudem mať žiadny a budem šetriť. Manželka súhlasila a neskôr to ocenila. Milujem najmä tú jeho tvrdosť, nie, že sadnete, pol dňa putujete dole, a potom sa neviete postaviť. Keď prídem unavený z roboty, gauč je moja prvá zastávka. Inak, práve takto nejako vznikol názov mojej knihy Gauč alebo šťastie,“ zasmial sa. „Aj keď ideálne je mať oboje.“
Smrek od kamaráta
Ďalšou zásadnou časťou nábytku je masívny obývačkový stôl. „Bolo to tak, že môj veľmi dobrý kamarát Dodo z Kremnice mal pri dome tridsaťročný smrek. Keď som bol uňho, hovorím mu, že by som ten smrek chcel. On na to, že mi ho nedá, ja som mu však povedal, že či chce alebo nechce, musí mi ho darovať, lebo si z neho plánujem urobiť v obývačke svetlá. Neskôr som pochopil, že je to hlúposť, bolo by to príliš mohutné... No potom prišiel nápad, že z toho kmeňa urobíme stôl.“
A tak sa aj stalo, strom mu kamarát naozaj dal, ale všetci si zase ťukali na čelo, pretože kmeň mal na šírku len zo 25 centimetrov. „Načo viac? Drevo som vybrúsil, tri dni som ho leštil, tri dni lakoval, aby sa zvýraznila kresba. Odniesol som ho jednému umeleckému kováčovi, ktorý k tomu vymyslel nohy. Viete na tom cvičiť, poháriky sa zmestia bez problémov aj misy. Je to atypické, nemuseli sme sa po nikom opičiť.“
