No a naostatok sme sa dostali aj do detskej izby, kráľovstva Marošovej dvanásťročnej dcéry Doroty, keďže jeho dvadsaťpäťročný syn Jakub žije s priateľkou. „Sem nik nechodí, len manželka upratovať,“ zasmial sa s tým, že k dcére do izby čoskoro pribudne podnájomník. „Budeme mať psa, konečne sa jej splní sen. Bude to kanársky chrt, športový typ – potrebujeme športovca, nemôžeme mať buldočka, ktorý chrápe a po dvadsiatich metroch ho musíte niesť. Manželka je stále proti, ale už sa s tým zmierila.“
Načo dom?
Byt, v ktorom žijú necelý rok, už vraj meniť neplánujú. „Neexistuje, aby som sa odtiaľto sťahoval. Po dvadsiatich ôsmich odrobených rokoch mám nový byt a nie som človek, ktorý by si povedal, že je to je super a teraz chcem dom. Môžem kašľať celý dom. Načo by mi bol? Celý deň robím, kedy by som mal čas na dom?“ opýtal sa s úsmevom.
Radšej vraj bude viac času tráviť na dovolenkách a keď zatúži po atmosfére domu, ide k rodičom alebo k priateľom. „Mám vynikajúcich kamarátov, s krásnym domom aj saunou. Sme u nich skoro každý víkend, spolu si tam varíme, bicyklujeme sa, zabávame sa. Nepotrebujem mať viac alebo sa naháňať v byte, ktorý má sto metrov štvorcových. Kričať na dcéru: ‚Si na poschodí?‘ Teraz sa vzájomne počujeme, cítime, vieme, že sme spolu doma, to je podľa mňa cieľ rodiny.“
A rozhodne neplánuje byť ani otrokom svojho bytu. „Nie som ten typ, že hneď ako prídem domov, budem utierať prach, leštiť podlahu. Je fajn, keď je poriadok, ale nie sterilný, lebo to potom vyzerá, akoby ste prišli do nemocnice. Byt či dom musí dýchať rodinou, mať atmosféru. A nie ako keď k niekomu prídete na návštevu a hneď vás upozornia, že tu opatrne, sadni si pol metra vedľa, lebo tu sa to vysedí,“ dodáva so smiechom.
