Jeho prezentácia v zahraničí je na úrovni rulety
Viera Žúborová, politologička:
Slovensko malo šancu nadýchnuť sa a vytvoriť predpoklad na to, že budú stíhaní tí, ktorí roky boli v pozícii nedotknuteľných a bolo verejným tajomstvo, že si vytvárali oligarchické a nepolitické prepojenia so štátom. Prínos premiéra Igora Matoviča vnímam aj pri hodnotení konkrétnych ministerstiev, najmä životného prostredia a justície, kde jednotliví nominanti (Ján Budaj a Mária Kolíková) aj napriek výhradám sa zhostili svojej pozície a vniesli do organizácie pravidlá hry, ktoré sa tu dlhé roky hľadali.
Nechcem sa vracať ku kritike štýlu vládnutia pána Matoviča, ako aj jeho snahe neustále vytvárať konflikty, či jeho neschopnosti chápať, že štát sa neriadi cez mikromanažment. Skôr by som chcela upozorniť na neustálu devastáciu politickej kultúry na Slovensku, a výklad toho, kto je rovný a rovnejší a na presadzovanie jednotlivých krokov, ktoré sú skryté za „dobrý úmysel“ pre Slovensko a jeho spoločnosť.
Vláda Igora Matoviča priniesla nový pohľad na to, ako sa má riadiť štát. Vniesla tu predstavu, že všetko, čo je vytvárané je robené s „dobrým úmyslom“ a pravidlá hry, ktoré tu boli vytvárané roky môžu byť obchádzané, pretože existuje niečo vyššie a tým je „dobrý úmysel“. Premiér tejto krajiny si svojvoľne vysvetľuje pravidlá, a vytvára ich ad hoc podľa seba a „dobrého úmyslu“.
Komunikačne určite nezvládol pandémiu v rámci prvej vlny, kde sme boli považovaní za vzor. Jeho vyhlásenia boli brané s určitou mierou ľahkosti, ale pri postupnom náraste infikovaných, chorých a mŕtvych, pri uzatváraní ekonomiky a konfliktov vo vnútri vlády a v parlamente všetky nedostatky začali byť zrazu viac ako viditeľné. A ako zviera, ktoré je zahnané do kúta začne hrýzť, aj premiér Matovič začal útočiť na všetkých, ktorí sa postavili proti jeho rozhodnutiam, začal svojvoľne rozhodovať o tom, ako sa krajina má riadiť, obchádzal svojich partnerov a vytváral nedýchateľnú atmosféru. Spolu s ním sme sa začali točiť v špirále, ktorá nemala konca, a čoraz viac sme boli pohlcovaní tým, ako reagovať na premiérov neštandardný a chaotický štýl vládnutia.
Čo sa týka jeho vystupovania smerom k zahraničiu - v minulosti sme potrebovali až troch vládnych činiteľov na to, aby sme dokázali v jednom momente „rečniť“ pred diplomatmi v USA, pred europoslancami v Bruseli, alebo pred poslancami v Moskve, v súčasnosti máme na to len jediného politika – premiéra Igora Matoviča. Nemyslím si, že jeho výklad geopolitiky je založený na určitých historických dátach, znalostiach a chápania toho, čo to znamená vytvárať vzťahy na úrovni modernej diplomacie cez jasné vzorce správania, vystupovania a používania diplomatického jazyka. Tým vlastne konštatujem, že jeho prezentácia v zahraničí je na úrovni rulety, raz sa podarí a raz nie. Takto však diplomacia nemôže fungovať v štáte, ktorý je súčasťou nadnárodných štruktúr, a ešte v minulosti mal ambície ísť do jadra Európy.
Momentálne má Igor Matovič „vydieračskú“ autoritu na základe svojej pozície ako premiéra Slovenskej republiky, najsilnejšieho lídra hnutia v kontexte výsledku volieb. Bez tejto pozície by jeho autorita klesla len na hranice trnavského okresu. Igor Matovič si svoju autoritu nebudoval na základe určitých mocenských pravidiel, ani na základe sociálneho statusu, ani na základe vedomostí. Svoju autoritu si budoval na základe emócií, experimentov, konfliktov. Takáto forma autority nie je večná.
