Nedávno ste priznali diagnózu ADHD. Robí vám problémy?
Mám problém so sústredením a pozornosťou. Pravdou je, že čím som starší, tým viac s tým viem pracovať, ale nie je to sranda. Navštívil som aj terapeuta. Je to vyčerpávajúca diagnóza, ale dá sa s tým v pohode žiť, a hlavne treba o tom hovoriť. Je pre mňa ťažké obsedieť niekoľko hodín na pódiu, niekedy ani neviem, kde som a čo robím, mám také bloky. Potom aj vyrušujem a začnem sa rozprávať s inými kolegami, neviem počúvať, čo nám hovorí pán režisér.
Ľudia vás začali registrovať s kilami navyše, tie však už nemáte. Ako sa vám podarilo zhodiť ich?
Dva až tri roky dozadu som bol extrémne pribratý a chvalabohu som zistil, kde bola príčina - pil som veľa alkoholu, tým som prijímal prázdne kalórie a prejedal som sa. Bol som schopný na nejakom večierku s kamarátmi zjesť aj dve večere, potom nejaký snack, prísť do fast foodu a všetko vyjesť. Pil som často, tým pádom som aj veľa jedol, nerobilo mi to dobre, bol som k sebe benevolentný a bolo mi to jedno. Rozhodol som sa, že s tým prestanem a už dva roky nepijem. Takže aj keď si teraz občas dovolím a zjem toho veľa, tak si poviem, že ďalší týždeň si dám ľahšiu stravu, alebo idem viac so psom von. Viem si to už nastaviť. Alkohol je jed a nemá čo robiť v tele človeka. Teraz vypnem v prírode alebo doma na záhrade a alkohol k životu už nepotrebujem. Som k sebe zodpovednejší a sympatickejší pre ostatných. Strašné je, že spoločnosť je nastavená tak, že tuční ľudia sú menej sympatickí. Mám veľa silných kamarátov a vôbec mi to na nich neprekáža. V mojom prípade mi to však ľudia zazlievali.
Súviselo vaše pitie s nejakým problémom?
Mal som aj nejaké osobné problémy, ktoré som sa snažil zapiť. To vám ale vôbec nepomôže, len to situáciu zhorší. Riešenie je navštíviť terapeuta a porozprávať sa o tom, nezostávať s tým sám a hľadať riešenia. Alkohol mi vôbec nechýba, stávam sa takým nepríjemným abstinentom, neznášam, keď vidím opitých ľudí, je mi ich ľúto. Spomeniem si na svoje obdobie, keď som pil, a hnevám sa na seba. S alkoholom máte depku celý deň, s triezvou hlavou minútu.
Máte vyštudovanú špeciálnu pedagogiku a starali ste sa o deti s Downovým syndrómom, dokonca ste si ich brali domov, napríklad Evičku, ktorú poznali aj fanúšikovia na vašom instagrame. Ste ešte v kontakte?
Dnes som s ňou volal. Naposledy sme sa videli cez plot minulý rok na jeseň. Možno to bude vyznievať zle, ale od 21 rokov som robil pri týchto ľuďoch dobrovoľníka a možno som už potreboval pauzu, takže mi to padlo vhod. Keď som bol s Evičkou naposledy, osobne ma to veľmi vyčerpalo a domov som sa vrátil s migrénou. Chcem, samozrejme, pomáhať ďalej, túžim po tom, aj ma to baví, ale musím myslieť aj na seba, nielen ísť a obetovať sa. Tak vydržíte pol roka. Keď si to však zdravo nastavíte, môžete to plnohodnotne robiť celý život a byť pre tých ľudí dôležitý, pretože aj oni sú dôležití pre vás a posúvajú vás ďalej. Takže som si doprial voľno a oddych a už sa teším, ako sa do toho kolobehu vrátim znova s novou energiou a nápadmi, ako im pomôcť.
Čo najradšej robíte vo voľnom čase?
Stretávam sa s rodinou a kamarátmi, ak sa dá. Samozrejme moja záhradka, pes a príroda. Ako malý som chodil na našej ulici za jedným kamarátom a nakoniec som zistil, že som lepší kamoš s jeho mamou. (smiech) Začali sme spolu sadiť a robiť na záhradke. Odvtedy ma to veľmi baví. Keď som mal možnosť kúpiť si byt pred 6 rokmi v Bratislave za nehorázne peniaze alebo dom na Záhorí, rozhodol som sa pre dom. Som rád, že tam mám svoju oázu pokoja.
Vaším veľkým parťákom je pes Ťapka...
Som šťastný, že ju mám, pretože ma tiež v živote posúva. Border kólie sú veľmi náročné povahy a s pánom potrebujú byť celé dni. Keď s ňou nejdem trikrát za deň na dlhú prechádzku, je schopná sa dohrýzť a robiť si zle. Potrebuje ma stále a som rád, že ju mám.
A čo pre vás znamená Evelyn, vaša dlhoročná kamarátka?
Evu beriem ako súčasť svojho života. V mojom okolí sú ľudia, za ktorými by mi nebolo ľúto, ak by sme sa museli rozlúčiť. Ona mi prirástla k srdcu a nevedel by som sa jej vzdať. Je super mať takú kamošku. Občas si ideme na nervy, ale vždy si všetko vysvetlíme. Stále pri mne stojí a dúfam, že raz jej to budem môcť vrátiť.
Nemali ste problém priznať, že ste gay. Máte priateľa?
Áno, mám, žijeme v plnohodnotnom vzťahu a sme šťastní. Sme spolu veľmi dlho, takže už by sa dalo povedať, že to je manželstvo. (smiech) Manželstvá síce nie sú úplne pre mňa, chlapa by som si nezobral, ale registrované partnerstvá sú fajn.
Takže ste šťastný...
Určite áno. Sú chvíle, keď som smutný a žijem nejakou melanchóliou, ale vždy sa nažím nakopnúť k pozitívnemu mysleniu, aj keď je to niekedy veľmi ťažké. Veľa mi pomáha aj môj priateľ, ktorý mi je po psychickej stránke najväčšou oporou. To sme si tiež však museli budovať, nevedeli sme sa podržať a išli sme si svojou cestou. Dnes je to skvelé. Nemá to so mnou ľahké ani teraz. Tým, že som v Tvojej tvári som nervóznejší, menej doma a viac uhundraný. On to zvláda, povzbudzuje ma a posúva dopredu. Som mu za to veľmi vďačný.
