Napokon sa rozhodli dať domov dvom krásnym chlapčekom, ktorých si adoptovali, a po čase sa páru pošťastilo mať ešte spoločnú dcérku Ninku (2). Všetky sny a plány im vzal koronavírus, ktorému v priebehu niekoľkých týždňov podľahli tri generácie žien v rodine - prababka Eleonóra († 88), babka Lýdia († 65) a napokon aj samotná Monika († 41). Užialený Ivan tak zostal sám na tri malé deti.
Ivan (43) a Monika († 41) roky túžili po deťoch, no napriek obrovskej snahe sa im nedarilo mať vytúženého potomka. „Napokon sa zmierili s tým, že sa to nedá a nikdy nebudú mať vlastné deti. No práve vtedy nastala situácia, keď potrebovali pomoc dvaja malí chlapci Majko a Riško,“ rozpráva Ivanova švagriná Renáta. Mladý pár neváhal a rozhodol sa chlapcom poskytnúť bezpečný domov a rodičovskú lásku.
„Riško mal vtedy rok a tri mesiace a Majko približne 9 mesiacov. Potom sa stal zázrak. Po 16 rokoch od uzavretia manželstva, v čase, keď mali Riško a Majko osem a deväť rokov, sa im narodila vlastná dcérka,“ pokračuje švagriná. Päťčlenná rodinka sa tešila zo života a šťastní manželia sa nevedeli dočkať toho, ako budú vidieť svoje deti rásť.
„Neskutočne sa snažili, aby im všetko dali. Predali byt a postavili si dom v Domaniži. Ja som tých chlapcov nikdy nepočula povedať inak ako maminka. Naozaj si ju vážili a tak sa k nej správali,“ vraví s dojatím v hlase Renáta.
Púšťali jej hlasy detí
Ako každá rodina túžiaca po vlastnom bývaní a rodine, aj tento pár sa zadlžil. Napriek neľahkému bremenu však robili pre ratolesti prvé aj posledné. Všetky plány na spoločnú budúcnosť sa rozbili pred pár týždňami - vinou ochorenia COVID-19. „Najprv zomrela Monikina mama a týždeň nato babka, o ktorú sa Monika starala. Je možné, že práve tam sa nakazila. Ona si urobila zdravotnú školu a chcela ísť robiť do nemocnice. Bola pre túto robotu stvorená. Veď aj opatrovala postihnutého chlapca a v nemocnici by sa tiež ukázalo, že má srdce na správnom mieste,“ hovorí o švagrinej Renáta.
Podľa jej slov nič nenasvedčovalo tomu, že rodinu po dvoch úmrtiach postihne aj ďalšia tragédia. „Rozprávali sme sa, keď už bola na konci karantény s covidom a dobre to znášala. Podľa mňa ju však veľmi zasiahlo, že stratila mamu, v ktorej mala aj najlepšiu kamarátku. Tá rana, že jej odišli mama aj babka, stála za tým, že sa jej stav prudko zhoršil,“ myslí si Renáta. Udalosti potom nabrali rýchly spád...
„V nedeľu večer ju odviezla záchranka a v pondelok doobeda ju museli trikrát resuscitovať. Ešte sa podarilo vrátiť ju naspäť, ale upadla do kómy. Sestričky z považskobystrickej nemocnice nám vraveli, aby sme nahrali hlasy jej detí. To sme aj spravili, stále sme jej to púšťali, a aj sestričkám sa zdalo, že srdiečko jej začalo viac búšiť, akoby na to reagovala,“ spomína. Monika zvádzala boj o život tri týždne, no napokon ho, bohužiaľ, prehrala. So strašnou stratou sa najťažšie vyrovnávajú jej ratolesti.
„Ony o všetkom vedia, ale ťažko sa s tým zmierujú,“ vraví nešťastná Renáta, ktorá zložila poklonu švagrovi Ivanovi. „Ich otec je úplne úžasný! Stará sa o nich úplne úžasne a zvláda to perfektne, ale nemôžeme to celé nechať iba na ňom, aby sa on nezrútil,“ zdôrazňuje Renáta, ktorá s najbližšími robí maximum pre to, aby mu pomohli.
