Katarína Feldeková (42): Jej pochvala ma držala nad vodou
S Hankou Hegerovou som sa stretla prvý raz na jednom zo spomienkových večerov na Jara Filipa, kde sme obidve vystupovali. Keď som ju prvý raz videla naživo, mala som pocit, že sa pozerám na Pána Boha. Od detstva ju milujem a poznám naspamäť všetky jej piesne. Vždy bola mojím najväčším vzorom. Druhý raz sme sa stretli pri natáčaní relácie Osem a pol, kde som spievala Milorda, vtedy s mojou cigánskou kapelou. Pani Hegerová ma počúvala, a keď som dospievala, povedala: „My sme onoho času sváděli jinak, ale tohle je taky dobré.“ Povedala mi, že sa jej môj spev páči a že sa teší na to, keď ma bude počuť spievať o 30 rokov. Ja som mala vtedy asi 20 rokov. Prirovnala dobrého šansoniéra k archívnemu vínu. Jej pochvala ma držala nad vodou vždy, keď som strácala sebavedomie a keď sa mi vystúpenie nepodarilo tak, ako by som chcela.
Pred natáčaním relácie Osem a pol sme spolu sedeli v maskérni. Pani vizážistka sa snažila nalíčiť pani Hegerovú čo najlepšie. Pamätám si, ako som z nej nevedela spustiť oči. Z toho, že mám také šťastie byť v jej bezprostrednej blízkosti, som mala husiu kožu. Celý čas mi niečo hovorila, ale ja som z nej bola tak paf, že som jej slová ani nedokázala vnímať. Keď ju pani vizážistka dolíčila, pani Hegerová vstala, išla k umývadlu a jemne si umyla tvár studenou vodou. Povedala, že to mejkapu dodá „říz“. Odvtedy to robím aj ja.
Jana Hubinská (56): Hviezdy svietia naveky
S pani Hanou Hegerovou som sa po prvý raz stretla ako trinásť- či štrnásťročná. Bola som veľmi nespokojná pubertiačka a stále som mala pocit, že všade na svete by mi bolo lepšie ako doma. Hymnou bola vtedy pre mňa práve pesnička Hany Hegerovej – Bože můj, já chci zpět. Mala som pocit, že emigrantské cestičky sú práve takéto. V podstate ma vždy život viedol tak, že som zostala doma a som rada. Dnes spievam túto pesničku s tým, že si hovorím, že ten domov máme jeden.
Nikdy mi nenapadlo, že sa dostanem až tam, že budem spievať pesničky Hany Hegerovej. Streli sme sa niekoľkokrát v mojom živote, za čo som nesmierne vďačná. Bola to prvá dáma šansónu v Československu. Je to pre mňa navždy osobnosť, krásna a charizmatická žena, úžasný profesionál. Pre mňa nikdy neodíde z tohto sveta, pretože je to tak úžasná osobnosť, ktorá by mala byť inšpiráciou a myslím si, že aj je. Nielen pre staršie generácie, objavila ju naša generácia, objavujú ju mladšie generácie. Pretože niekedy, keď mám koncert, tak si so mnou spievajú 17-ročné dievčatá jej pesničky. Hana Hegerová je fenomén, človek, ktorý po sebe zanechal jednu nádhernú životnú cestu, odkaz, ktorý sa dedí. Som nesmierne šťastná, že som mala tú česť sa s ňou stretnúť, konfrontovať. Takým vrcholom pre mňa bolo, že keď si pani Hegerová vyberala na veľkolepý program, ktorý sme robili v Prahe, bola som medzi tými úžasnými ľuďmi, veľkými hviezdami a spevákmi a mohla som pre ňu na jej 88. narodeniny spievať dve pesničky s Orchestrom Petra Maláska. Bol to neskutočný zážitok. Čo k tomu povedať? Hviezdy sú hviezdy a svietia naveky.
Eva Pavlíková (60): V jej tvári bol celý prežitý život
Už na strednej skole sa jej umenie dotklo môjho srdca. Málokto vie stisnúť, pohladiť, rozbúriť, dojať, potešiť svojím umením srdce a dušu tak ako ona. Zvláštny zamatový hlbší hlas, obyčajne neobyčajný prejav a hĺbka - hĺbka prežitku. Naozajstná, skutočná, dnes tak ojedinelá hĺbka príbehu, prežitku, prejavu, ojedinelosť. výnimočnosť. Ako dievča som pri jej piesňach plakala, premýšľala, obdivovala ju a nechápala som, ako môže byť taká originálna, taká rozpoznateľná svojou výnimočnosťou. Len tak, akoby tie príbehy rozprávala cez srdce, cez svoju dušu, vnútro...
Ako herečka som veľa nad tým premýšľala. Podľa jej vzoru, že menej je viac, ak je to z hĺbky srdca, duše úprimné. Pani Hana Hegerová bola výnimočná umelkyňa. Bola som osobne na jej koncerte v našom divadle už na sklonku jej kariéry. Prišla s paličkou. Zhaslo svetlo a jej tvár svietila v svetle reflektora. Pri prvých tónoch ma zaliali slzy. Jedna tvár ženy, umelkyne. V tej tvári, duši, srdci bol celý prežitý život. Taký krásny okamih. Ďakujem za všetko, pani Hana.
Búvajže mi búvaj je jedna z mojich mnohých najobľúbenejších piesní. Vlastne všetky sú moje najobľúbenejšie. Tie vaše. Vami podané. Ostanú tu s nami, pokým tu budeme. A aj keď tu už nebudeme... Odpočívajte v pokoji. V našich srdciach tu budete navždy.
Monika Stanislavová (67): Mala v sebe smútok a nostalgiu
Od detstva ma fascinovala československá populárna hudba. Každú speváčku, speváka som poznala. Keď vznikol festival populárnej hudby Bratislavská lýra, ktorý sa konal v PKO, hneď som tam bežala, na každej generálke som bola a zbierali sme s kamoškami autogramy hviezd. Pani Hanku Hegerovú som tiež mala to šťastie stretnúť medzi ostatnými hviezdami a vypýtať si od nej podpis. Bola veľmi ústretová, sympatická, len sa ponáhľala, ale podpísať sa mi stihla. Hanka Hegerová mala úžasné piesne, ku ktorým som mala veľmi blízko, netušiac vtedy, že niekde v hĺbke sa vo mne skrýva šansoniérka. Mala som v sebe akýsi smútok, alebo nostalgiu a to mi bolo blízke v jej piesňach. Jej Lásku prokletú alebo Milorda, či Zlú nedeľu a Kázání v kapli betlémské som počúvala do omrzenia. Vtedy som si netrúfala ju spievať a netušila som, že hlavne šansón bude mojou doménou. Teraz, keď na to spomínam, som si uvedomila, že som ten šansón mala napočúvaný, resp. niekde v podvedomí aj vďaka šansónom Hanky Hegerovej. Nech je jej zem ľahká.
