Skonala 23. marca v pražskej nemocnici mesiac po tom, čo ju hospitalizovali pre zlomeninu krčka stehennej kosti. Pre zdravotné problémy, ktoré ju trápili dlhší čas, ukončila v auguste 2011 koncertnú činnosť. Jej ľúbivé šansóny však chytajú za srdce naďalej. Ako si na túto neobyčajnú dámu spomínajú slovenské šansoniérky?
Alena Čermáková (57): Stretnutie s ňou bolo výnimočné
S pani Hanou Hegerovou som sa stretla prvýkrát v roku 1999 ako režisérka pri nakrúcaní filmu Všetko je v nás o hlasovom pedagógovi Františkovi Tugendliebovi v Bratislave. Vyhľadala ho ako pedagóga, aby jej pomohol s konkrétnym problémom. Keď nacvičovala doma pieseň Všechno nejlepší a zaspievala tú pasáž nahlas, susedia jej búchali na stenu. A potom, keď prišla na javisko a mala forte v danej piesni zaspievať, stiahlo sa jej hrdlo. Bola veľmi vďačná, pretože jej František poradil, ako sa daného problému zbaviť konkrétnymi cvikmi.
Pred nakrúcaním synchrónu sme sedeli v reštaurácii na terase Slovenského rozhlasu, mala som pred ňou rešpekt. V ten večer mala spievať na galavečere oceňovania slovenských výrobkov, vedela som, že nemá veľa času. Pripravovali sme záber, svetlá, filtre, zvuk, keď mi kameraman pošepol, že zabudol doma batérie do kamery. Vedela som, že musím pani Hegerovú nejako zaujať, aby nezbadala, že niečo nie je v poriadku. Pozvala som ju na skoršiu večeru a zhovárali sme sa. Čas plynul... Keď sa opýtala, či začneme nakrúcať, stuhla som. Ale spoza môjho chrbta sa ozval hlas kameramana Richarda Krivdu, ktorý povedal: „Áno, sme pripravení.“
Prečo to hovorím? O dva roky neskôr som naspievala svoj prvý album, ktorý sme nazvali Šansóny a iné piesne a krstnými rodičmi sa stali práve Hana Hegerová a František Tugendlieb. Bola to tak trochu senzácia, pretože na Slovensku údajne nikomu dovtedy „nekrstila“ album. Mala som, samozrejme, obavy. Pani Hegerová s Tugendliebom sedeli na mojom koncerte v bratislavskom rozhlase v prvom rade, môj koncert s kapelou sa prenášal live. Pani Hegerová bola v oblasti šansónu prvá dáma, latku nastavila tak vysoko, že kto chcel v danom žánri nastúpiť do vlaku, mohol aj pohorieť. Na recepcii sme sa potom dlho do noci rozprávali. Do nočnej Bratislavy sme odchádzali držiac sa pod pazuchy. S manželom sme ju viezli na parkovisko, kde mala zaparkované auto, a ešte mi kričala, že sa určite musíme stretnúť.
Bolo to ako sen, ako sviatok, ako taký malý zázrak. K veľkolepému štartu speváčky „šansónov a iných piesní“ mi uznávaní František Tugendlieb a pani Hana Hegerová pomohli v roku 2001. A to si veľmi vážim. Ale na ceste k publiku a k interpretácii piesní som musela už kráčať sama po svojom. Vážim si to, že sme sa stretli, mohli sme sa spolu rozprávať, prejsť určitý kus cesty.
Pani Hegerová nastavila interpretáciu šansónu veľmi vysoko. Kto chcel tento žáner spievať, musel si uvedomiť, že musí zostať samým sebou, ak bude chcieť obstáť. Nemohol robiť druhú Hegerovú. To bolo to najpodstatnejšie, čo som si uvedomovala, keď som chcela spievať tento žáner. Stretnutie s ňou bolo pre mňa výnimočné. Môj obdiv k nej sa zmenil na úctu. Bola sama sebou, bola silná personalita a v určitom zmysle mi stretnutie s ňou oveľa výraznejšie, pomohlo ísť vlastnou cestou.
Zuzana Kronerová (68): Učarovala mi na celý život
O pani Hane Hegerovej alias Carmen Farkašovej-Čelkovej som po prvý raz počula už ako dieťa od svojich rodičov. Mama mi hovorila, že to je pôvodne herečka a talentovaná, bola v angažmáne v Žiline, a od otca, že vraj fantasticky spievala šansóny v Tatra revue, ale že kompetentní povedali, že nevídali, a tak radšej odišla do Prahy, kde sa stala uznávanou šansoniérkou. Pamätám si na úžasné čiernobiele klipy, v ktorých Hana Hegerová fantasticky spievala a súčasne podávala sugestívny herecký výkon.
Neskôr som si začala kupovať jej platne a úplne som sa do jej piesní zamilovala a spievala som si ich stále dokola. Dodnes viem mnohé z nich naspamäť. Navštevovala som skoro každý jej koncert, v Prahe i v Bratislave. Československá Edith Piaf mi učarovala na celý život.
Keď som koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia začala spolupracovať s Milanom Lasicom a Júliusom Satinským, najprv v televízii a neskôr aj v Štúdiu S v programe Ktosi je za dverami, prišla vraj pani Hegerová na naše predstavenie. Až neskôr som sa dopočula, že sa jej páčil nielen program, ale najmä pesnička Čerešne, ktorú na geniálny text Milana Lasicu napísal môj talentovaný spolužiak Jaro Filip.
Už ani neviem, kedy presne, ale asi v tých rokoch sa na našich predstaveniach v Prahe s bratislavskou Novou scénou a neskôr aj s Astorkou, často objavila pani Hegerová a nielenže nám srdečne pogratulovala, ale dokonca s nami aj posedela a podebatovala peknou slovenčinou. Nesmierne sympatická, láskavá a napriek svojej popularite a sláve veľmi normálna a skromná žena. A veľká dáma.
V roku 2004 ma kamarát, režisér a producent Fero Fenič, ktorý sa s pani Carmen dobre poznal, presvedčil, aby som sa osmelila a zavolala pani Hegerovú na premiéru monodrámy Shirley Valentine do Café Teatr Černá labuť v Prahe. Celá roztrasená od strachu som vytočila číslo a do telefónu vyjachtala: „Pani Hegerová, mohla by som vás pozvať na premiéru? Budem tam aj spievať štyri pesničky a budem mať strašnú trému.“ Pani Hana na to: „Štyri pesničky? Môžem zasa nejakú ukradnúť?“
Až o mnoho rokov neskôr sa mi splnil sen: na koncerte pri príležitosti odovzdávania cien Tatra banky sme s pani Hanou zaspievali slávne Čerešne, každá jednu slohu na striedačku. Na skúške sme sa tak zabávali, že sme neboli schopné pieseň dokončiť, a pani Hanka si so mnou rovno na javisku potykala. Večer to, samozrejme dopadlo perfektne!
Keď som pri príležitosti osemdesiatych ôsmych narodenín pani Hany Hegerovej bola pozvaná zaspievať spolu s najlepšími českými i slovenskými speváčkami a spevákmi dva šansóny z jej repertoáru, pani Hana v hľadisku Fóra Karlín nesedela, ale dostala od organizátorov DVD natočeného koncertu. Vraj sa jej veľmi páčil. A to je moja posledná spomienka na túto úžasnú dámu, veľkú umelkyňu, ktorá svojimi kvalitami - umeleckými i ľudskými, dávno prekročila slovenské i české hranice. Hana Hegerová bola, je a vždy bude mojím veľkým vzorom.
Katarína Koščová (39): Liečila ľudské srdcia
Je ťažké nebyť v tejto situácii patetický. Hanu Hegerovú som, bohužiaľ, osobne nepoznala, a predsa mám pocit, že ona poznala mňa. Veľa ľudí, ktorí milovali jej piesne, jej prejav, má ten pocit.
Akoby sa nám prihováral niekto, kto nás má veľmi rád a chcel nás utešiť. Akoby nás svojím spevom objímala a pevne držala. Bez súdu. Len nás držala. Nechala nás plakať, smiať sa, tešiť sa, smútiť na jej pleciach. Je obrovským darom mať schopnosť liečiť ľudské srdcia a duše. Hana Hegerová túto schopnosť mala. Vlastne nie je úplne fér používať minulý čas. Jej piesne, jej neodmysliteľný autentický prejav, jej „plecia“, na ktoré stále môžeme zložiť hlavy, tu zostávajú.
Minulý rok ma zavolali na šnúru oslavných koncertov k narodeninám pani Hany do Čiech. Bohužiaľ, kvôli zlej pandemickej situácii sa neuskutočnili. A ja veľmi, veľmi dúfam, že raz si budem môcť zaspievať niektoré z jej piesní. Priala by som si mať hoci len desať percent z jej schopnosti dotýkať sa duší ako ona.
Milá pani Hana. Dotkli ste sa ma hlboko a navždy. Idem si pustiť vašu Denim blue a nechám sa vami objať...
