Ako konštatoval, k porušeniu zákazu neľudského a ponižujúceho zaobchádzania v tomto prípade nedošlo. Informoval o tom Peter Bubla z tlačového oddelenia Ministerstva spravodlivosti SR. Súd však zároveň konštatoval, že tvrdenia sťažovateľov o zlom zaobchádzaní boli dostatočne dôveryhodné na to, aby na strane štátnych orgánov vyvolali povinnosť vyšetrovať možné porušenie. Tiež upozornil na neodôvodnené dlhé obdobie pred výsluchom sťažovateľov v prípravnom konaní. V tejto súvislosti zdôraznil, že v prípadoch týkajúcich sa zlého zaobchádzania, je práve dôsledok plynutia času na ľudskú pamäť a výpovede osôb, osobitne maloletých, rozhodujúci. V otázke spravodlivého zadosťučinenia ESĽP priznal každému sťažovateľovi 4 500 eur z titulu nemajetkovej ujmy a spoločne všetkým sťažovateľom 4-tisíc eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Sťažovatelia pritom požadovali 8-tisíc eur pre každého z nich z titulu nemajetkovej ujmy a 7 546,97 eur ako náhradu nákladov a výdavkov.
ESĽP v rozsudku uviedol, že sa nezdá, že by v tomto prípade bola pri vyšetrovaní venovaná osobitná pozornosť prípadnému rasovému aspektu. Podotkol, že sa tak stalo hoci bolo štátnym orgánom známe, že tento incident spadal do širšieho rámca udalosti, ku ktorej údajne došlo neskôr na policajnej stanici a dotknutý policajt bol obvinený aj v súvislosti s touto neskoršou udalosťou, ktorej pozadie malo mať rasový charakter. Bubla doplnil, že aj táto udalosť je predmetom samostatnej sťažnosti podanej na ESĽP.
„Podľa ESĽP preto nemožno jednoznačne povedať, že orgány podnikli všetky rozumné kroky na odhalenie prípadného rasového motívu a na zistenie, či etnická nenávisť alebo predsudky nemohli pri tejto udalosti hrať nejakú rolu,“ ozrejmil Bubla výsledok rozsudku. Doplnil, že vzhľadom na to ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu článku 3 Dohovoru, avšak v jeho procesnej časti. Argumentácia sťažovateľov o údajnom nedostatku nezávislosti vyšetrovania mala podľa ESĽP skôr všeobecný charakter a vzhľadom na svoj záver o porušení procesnej časti už nepovažoval za potrebné osobitne skúmať túto a ďalšie súvisiace námietky sťažovateľov.
V prípade sťažnosti na diskrimináciu ESĽP konštatoval, že nebolo zistené, že by sťažovatelia boli objektom zlého zaobchádzania. Z daného dôvodu tak prípad nevyvoláva otázku, či takéto zaobchádzanie bolo diskriminačné. „Ďalej usúdil, že nie je preukázané, že by etnický pôvod sťažovateľov zohral úlohu v tom, že vyšetrovanie incidentu nebolo ‚účinné‘. Námietku opierajúcu sa o článok 14 Dohovoru preto ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú,“ konštatoval Bubla.
Traja sťažovatelia, v danom čase maloletí, mali byť 21. marca 2009 objektom nevhodného zaobchádzania zo strany policajta. Stalo sa to v čase medzi ich zadržaním pre podozrenie z účasti na lúpeži v Košiciach a ich privezením na policajnú stanicu, počas prevozu v policajnom vozidle. Sťažovatelia uviedli, že dotknutý policajt ich v policajnom vozidle fyzicky napadol. Konkrétne sa sťažovali na údajné porušenie zákazu neľudského a ponižujúceho zaobchádzania, zaručeného článkom 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ich sťažnosť sa týkala aj následného vyšetrovania ich tvrdení na vnútroštátnej úrovni. To nebolo podľa nich náležité. „Poukazovali na to, že dotknutý policajt bol pre daný skutok trestne stíhaný a obžalovaný, následne bol ale súdmi oslobodený,“ vysvetlil ďalej Bubla. Dodal, že sťažovatelia napokon zlé zaobchádzanie a nedostatok náležitého vyšetrovania vysvetľovali ako dôsledok ich diskriminácie z dôvodu ich rómskeho pôvodu.
