Strach z návratu choroby?!
Parišková je známa tým, že sa nikdy nevzdala, aj keď jej život ruka v ruke s osudom hádzali pod nohy poriadne polená. Inak to nie je ani teraz. „Prvá veľká rana prišla, keď som kvôli opatreniam musela zatvoriť svoju škôlku. Nezabudnem na ten strašný pocit smútku, beznádeje a stresu. Pocit, že mi niekto zbúral to, čo som niekoľko rokov budovala a o čo som sa s láskou starala. Pocit zodpovednosti za zamestnancov... A vzápätí sa u mňa ohlásila rakovina. Najskôr som sa psychicky zložila, preplakala som celé hodiny. A potom, tak ako už veľakrát v živote, som proste zaťala zuby.
Lebo mám troch malých synov, o ktorých sa musím postarať, môjho milovaného manžela Mirka, rodičov, brata, priateľov... Rozhodla som sa urobiť všetko pre to, aby som prežila,“ priznáva usmievavá Aneta, ktorá má chorobu stále na pamäti. „Celkom vyhraté ešte nemám. Šampanské vraj môžem otvárať, ak sa mi choroba do dvoch rokov nevráti. Každé tri mesiace musím chodiť na kontrolu. Zatiaľ priveľmi neoslavujem, aby som niečo nezakríkla. Teraz sa len teším z každého dňa,“ povedala úprimne blondínka, ktorá pripisuje rakovinu obrovskému stresu, ktorým si prechádzala. „
Určite je za tým stres. A tomu sa už musím povinne vyhýbať. Mám zakázané sa preťažovať. No aj keby som chcela, už nevydržím toľko ako predtým. Rýchlejšie sa mi vybíjajú baterky. Preto si už teraz dobre rozmyslím, komu a čomu venujem svoju energiu.“
Veľké plány nemá
Rakovina prišla do života Pariškovej úplne nečakane. „Neznesiteľne ma svrbelo celé telo. Od hlavy po päty a neustále. Myslela som, že je za tým stres alebo alergia. Do krvi som sa škriabala, no aj tak nič nepomáhalo. Trochu úľavy som pociťovala len vo vani s teplou vodou. Dokonca som vo vani aj spala. Len ma pri tom vždy niekto strážil, aby som sa neutopila. Okrem toho som mala tlak na hrudi a v hlave, pocit škrtenia a únavu. Potom mi navrela žila a otec ma hneď poslal do nemocnice. Po desiatich hodinách na urgentnom príjme lekári zistili, že cievy sú v poriadku, len na ne tlačí veľký nádor. Podstúpila som veľmi intenzívnu a drastickú chemoterapiu. Bola to jediná šanca, ako sa vyhnúť ožarovaniu hrudníka. Môj onkológ, docent Drgoňa mi vysvetlil, čo ma čaká, takže som od začiatku vedela, že to bude náročný boj a že musím rátať aj s vedľajšími účinkami. Tie sa postupne aj objavili. To, že prídem o vlasy, ma trápilo najmenej. Potom prišli problémy s črevami, nechtami, extrémnym poklesom bielych krviniek, červených krviniek, bolesti kĺbov, výrazné hormonálne zmeny, slabosť, únava. Ale žijem! To je najdôležitejšie,“ dodáva Aneta, ktorá si veľké plány nerobí.
„Pri mojej diagnóze a pretrvávajúcej pandémii vo svete sa ťažko čokoľvek plánuje. Iba sa snažím čo najviac sa vyhýbať stresu a neochorieť, dbať na to, aby sa moji chlapci ďalej vzdelávali, zvládli angličtinu, športovali a stretávali sa s inými deťmi. Aj naďalej chcem robiť to, čo ma baví, a tráviť časť s ľuďmi, ktorých mám rada,“ uzavrela.
