To ste spolu tak dlho?
Poznáme sa spolu veľmi dlho, ale spolu až tak dlho nie sme. Teda, ako sa to vezme, 20 rokov sme manželia. Naše cesty sa schádzali a rozchádzali, a potom sa to nejako spojilo.
Čím si vás napokon pritiahol?
Svojou ľudskosťou. Ono je to tak, že mnohí idú po láske akoby bezhlavo. Ale človek si musí uvedomiť, že keď si vyberá partnera na celý život, tak to musí byť človek, ktorý pri vás ostane, aj keď budú problémy, keď bude zle a nielen, keď funguje chémia, kým je dobre. No a on v sebe tú ľudskosť má. To bolo na ňom to krásne.
Je niečo, čo vám na manželovi prekáža?
Milión vecí! To isté by povedal aj on o mne. Ale to sú také prkotinky. Že napríklad veľa hundre, že ma nepustí do kuchyne, pretože už varí iba on, čo by mnohé ženy ocenili, ale ja by som už niekedy aj rada varila. Že mi prekladá veci v skrini alebo v chladničke, a potom neviem nič nájsť…
Je taký poriadkumilovný?
Áno, ale najmä chladnička a kuchyňa, to je jeho kráľovstvo. A všimla som si, že niekedy otvorí chladničku, popozerá sa a len tak tam poprekladá veci. Jeho to jednoducho baví, už len sa pozerať, čo tam je a z čoho môže nasledujúci deň variť.
Mali ste s Mravcom aj nejaké ťažké fázy?
Ťažko nám bolo, keď som nemala prácu. Bola som z toho nervózna a vtedy ma veľmi podržal. Pomohol mi aj s nejakými kontaktmi, ale aj nás podržal. Splácali sme veľký 4-izbový byt a on to utiahol. V júli sme mali 20. výročie. Akurát sa trochu uvoľnili pandemické opatrenia, takže sme aj jemne oslávili, boli sme s deťmi v reštaurácii, všetci štyria spolu. To je pre nás asi najkrajšie strávený čas, keď môžeme byť všetci štyria spolu.
Máte recept na úspešný vzťah?
Ak by existoval recept, tak by neexistoval rozvod. U nás funguje to, že aj keď sa pohádame, tak nemáme tichú domácnosť. Ani jeden to nedokážeme. Tak rýchlo, ako sa urazíme, sa aj odrazíme. Myslím si, že práve namosúrenosť a ticho ľudí rozdeľujú. Zároveň neverím vzťahom, kde sa dvaja nehádajú. Zo svojho okolia mám vypozorované, že keď dvaja o sebe hovoria, že sa nehádajú, tak práve tí sa potom rozvádzajú. Takže my sa pohádame, ale hneď vychladneme.
Ako prežívate koronu?
Prežívame ju, myslím, celkom normálne. Mne sa veľa nezmenilo, chodím každý deň do práce, akurát deti sú doma. Johanka je maturantka a Eliška je v 5. ročníku na základnej škole, takže obidve sedia pri počítači. Som však veľmi zvedavá, ako budú prebiehať prijímačky na 8-ročné gymnázium, kam Elišku prihlasujeme. Johanka je veľmi samostatná, učí sa sama, dokonca už aj sama učí angličtinu. Ale s Eliškou je to náročnejšie, veľa času trávim tým, že sa s ňou učím. Treba ju „dokopať“ k tomu, aby sa učila.
Johanka plánuje ísť na vysokú školu?
Samozrejme, chce byť IT-čkárka. Chce študovať technológie. Matematika jej veľmi ide, dokonca doučuje aj ostatných spolužiakov. Osobne si myslím, že vďaka Mravcovi, pretože on ju pripravoval aj na prijímačky na 8-ročné gymnázium. Pôvodne hovorila o tom, ako pôjde študovať do Ameriky. Ale to som ju „schladila“. Vysvetlila som jej, že realita by bola taká, že by sa v Amerike zaľúbila, vydala by sa tam, mala by deti a ja by som jej s nimi nemohla pomáhať, lebo by bola ďaleko. Veľmi dobre si pamätám, ako mi pomohlo, keď mi niekedy mamina pomohla s mojimi deťmi. Ale, našťastie, deti si už dnes uvedomujú, že aj tu, bližšie, sú kvalitné školy. Chcela by ísť najmä do Brna, a ak by to nevyšlo, tak potom na STU v Bratislave.
Aj Elišku už viete odhadnúť, čo bude robiť?
Ešte asi nie, má iba 11 rokov. Ale teda vnímame, že ju veľmi baví kreslenie. Keby som ju od toho nevyhnala, nech ide napríklad aj von, tak ona od rána do večera iba kreslí a kreslí, a kreslí. Aj animuje, v počítači aj v mobile má špeciálny program. Zhrnula by som to tak, že od grafiky ju neviem odtrhnúť.
Odhliadnuc od detí a učenia sa s nimi, ovplyvnila vám korona pracovné nasadenie?
Mne nie, pretože ja som zamestnaná v trvalom pracovnom pomere približne 3 roky, Mravec je stále na voľnej nohe. Cítila som, že neistota mi nie veľmi vyhovuje, túžila som mať trvalý pracovný pomer. S rodinou asi prichádza istá túžba po istote, zmluvy na dobu určitú alebo na trvanie relácie odkázanej na vôľu či nevôľu divákov a poslucháčov mi už nevyhovovali. Splnilo sa mi to s Rádiom Slovensko a som za to vďačná. Verím, že ma v rozhlase čaká ešte pekných pár spokojných rokov.
