Napriek vyše desiatim krížikom na chrbte sa stále teší zo života a srší optimizmom.
František sa 30. marca dožil 104 rokov. Jeho život nebol nikdy nudný a často musel čeliť veľkej nepriazni osudu. Na svet prišiel ešte za čias Rakúsko-Uhroska a v roku, ktorý poznačila Veľká októbrová socialistická revolúcia v Rusku. Keď mal 2 roky, zomrel mu otec na maláriu a spolu so sestrou ich vychovala mama.
„Po základnej škole začal pracovať ako učeň u kováča. Prihlásil sa na učňovskú školu do Topoľčian za strojára. Majster ho dva razy do týždňa uvoľňoval do školy, ba aj bicykel mu požičiaval, lebo autobus vtedy ešte nechodil. Učňovku skončil s vyznamenaním, pričom len dvaja žiaci boli vyznamenaní. Keď mu učiteľ ponúkol odmenu za vyznamenanie, buď hodinky alebo knihu, vybral si knihu. Knihy znamenajú pre neho po celý život to najcennejšie,“ hovorí s láskou o svojom otcovi dcéra Rozália Barátová, ktorá sa doteraz o neho stará.
Až do svojich 100 rokov sa venoval včelám, ku ktorým ho priviedla manželka Veronika, s ktorou mal tri deti, pričom najstarší syn tragicky zahynul v 19 rokoch. Má 7 vnukov a 13 pravnúčat.
Nikdy nezaháľa
„Už neplánuje, je vďačný za každý nový deň a za úsmevy pravnučiek. O dennú tlač má záujem, ale veľa z nej už neprečíta,“ opisuje dcéra. A čomu vďačí za dlhý vek a pamäť? „Celý život bol činný. Nikdy som ho nenašla len tak posedávať,“ hovorí Rozália a on jej prikyvuje.
„Stále som niečo majstroval, opravoval som hodinky, čistil náradie, hľadal a chystal si veci na budúcu prácu. Študoval som pracovné postupy na výrobu rôznych predmetov, ktoré som potreboval. Urobil som aj 3 práčky, miešačku a rôzne predmety z dreva. Prečítal som veľké množstvo kníh, bavila ma história. A aj šport, hlavne hokej a futbal ma bavil, aj keď som ich nikdy nehral. Zato som miloval šach a aj deti som ho učil,“ prezradí s úsmevom František.
Dodáva, že za veľa vďačí aj včelám, ktoré mu pomohli s celoživotným neduhom - reumou. „Pri práci s nimi ma často dopichali žihadlami. Bol som síce nešťastný, lebo prišli o život a bolo mi ľúto každej včielky. No na druhej strane mi zmiernili chorobu, naučil som sa s ňou žiť aj pracovať,“ zakončí večne dobre naladený starček, ktorý by svoj optimizmus mohol rozdávať.
