Cez prísne sito
Sen o lietaní si poručík Gagarin plnil na strojoch MiG-15bis. Zvrat nastal v novembri 1959, keď na jeho základňu zavítala náborová komisia. Hľadala pilotov na úplne nový stroj – nebolo to však lietadlo, ale raketa do vesmíru. V nasledujúcom roku už spolu s dvoma tisíckami ďalších vojenských pilotov začal školenie na kozmonauta.
Do intenzívneho tréningu zobrali len 20 najlepších, do posledného výberu postúpili už len šiesti. Jednoznačným favoritom bol okrem Gagarina aj German Titov. Krátko pred štartom sa zdalo, že poletí Titov. Na strane Gagarina bol však šéf sovietskeho kozmického programu Sergej Koroľov, ktorého Gagarin doslova očaril. Osudným sa mu však stal pôvod – ako syn roľníkov bol dokonalým kandidátom, vzorom pre každého občana, že v komunizme môže uspieť ktokoľvek.
Prvý (a posledný) let
Plánovaný let z 12. apríla 1961 sa držal v tajnosti. Len 5 dní predtým sa Gagarinovi narodila druhá dcéra. Rodine však nesmel povedať viac než to, že ide na služobnú cestu.
Loď Vostok 1 štartovala z kozmodrómu na Bajkonure. Ovládanie bolo automatické, riadené zo Zeme, velenie totiž netušilo, či sa kozmonaut vo vesmíre nezblázni, alebo či by sa so vzácnou technikou nepokúsil pristáť v nepriateľskej krajine.
Bolo sedem minút po deviatej hodine moskovského času, keď sa mocná raketa začala otriasať. Prvý muž mieriaci do vesmíru vykríkol „Поехали!“ (Ideme!) a o niekoľko minút dosiahol hranicu zemskej atmosféry. Okolo Zeme strávil 108 minút a z vesmíru do riadiaceho strediska odkázal, že svet je skutočne krásny. Až keď bol bezpečne vo vzduchu, vydala sovietska tlačová agentúra správu, že krajina vyhrala preteky o prvého človeka vo vesmíre.
Dramatické okamihy nastali až pri návrate. Kabína sa totiž neoddelila správne od prídavnej rakety, vymkla sa spod kontroly a Gagarin reagoval skratovo. Dezorientovaný sa katapultoval a pristál na padáku v poli. Oficiálne mal však pristáť priamo v stroji.
