Babička z Človečiny, Matka z Jááánošíííka, či Kováčová zo Ženského oddelenia – to boli postavy, v ktorých pani Katka hviezdila na divadelných doskách. Dobrácky úsmev, žičlivý pohľad, vľúdne slovo a hrejivé objatie už nerozdáva pätnásť rokov, zato spomienky na túto legendu zotrvávajú v mnohých umeleckých dušiach, aj v srdciach bežných smrteľníkov. Ako si na ňu spomína jej šéf, kolega a priateľ Stano Štepka (76)?
Pani Kolníkovú ste poznali od detstva, obaja pochádzate z Radošiny. Čo rozhodlo, keď ste ju prijali do divadla?
Pani Kolníková už bola známou radošinskou ochotníckou herečkou, keď som sa stal v roku 1960 jej javiskovým spoluhercom a potom aj režisérom. O tri roky nato vzniklo moje Radošinské naivné divadlo, s ktorým sme o sedem rokov neskôr zažili veľký divácky úspech, konkrétne s predstavením Jááánošííík. Už vtedy som však rozmýšľal o ďalšej hre, ktorá nechcela byť v ničom podobná Jááánošíííkovi. Tém bolo po ruke dosť.
V republike vtedy poriadne prituhlo, začínali sa politické previerky, a tak reku, napíšem niečo o tom, ako okolitá dusná atmosféra pôsobí na anonymnú rodinu s otcom, matkou, dcérou, synom a starou matkou. Napísal som Človečinu a v postave Babičky som už počas písania videl ochotníčku Kolníkovú. Ale nedalo nám to, s kolegom Milanom Markovičom sme predsa v radošinskom klubovom divadielku vyskúšali v speve aj v prednese päťdesiatročnú ochotníčku a školníčku v radošinskej škôlke. Kolníková nás zaujala; samozrejme, hneď sme ju videli v Človečine aj v divadle.
Aký ste s ňou mali vzťah predtým, než nastúpila do vášho divadla? Predsa len, delí vás jedna generácia…
Po vojne bola Katarína Kolníková v radošinskej materskej škole školníčkou i pestúnkou a ja s mojím bratom a s Kolníkovej synom Dušanom sme boli jej škôlkari. Vlastne možno už vtedy som jej dal aj pomenovanie, ktoré jej zostalo natrvalo – Dušanova mama. Potom sme spolu roky hrávali ochotnícke divadlo a ja som vždy obdivoval jej nevídanú zanietenosť pre divadlo. Keď sme ju však v spomínanom roku 1971 pozvali do Človečiny, ešte sme, pravdaže, netušili, že ona a jej Babička v hre sa raz doslova stanú legendami.
Ľudia v Radošine jej vraj závideli úspech a volali ju komediantka. Vedeli ste o tom? Také reči sa k vám museli predsa dostať…
Na Slovensku nevyhoviete mnohým. Niekedy nikomu. A v ničom. Čím je niekto úspešnejší, tým skôr môže očakávať závisť a chvíľami až nenávisť. Ak čítate odkazy na sociálnych sieťach, viete, o čom hovorím. Akoby všetci tí, čo kedysi písali zlostné, ulepené a vulgárne anonymné listy, sa šikovne premiestnili na spomínané siete. Keď už bola pani Kolníková všeobecne známa, pristavila ma raz v lete v Radošine jedna miestna žena a sťažuje sa mi: „Očuj, Stanko, a to neny v Radošine šikovnejšej ženy, kerú by si zebral do televízie, jako je Kolnýková? Čo ona vypráva, to by u nás dokázala vyprávat každá druhá žena! Okrem toho Kolnýčka any neví poránne povedat r!“
Pani Kolníková bola veľmi pobožná, chodila každú nedeľu do kostola. Preniesla vieru nejakým spôsobom aj do divadla?
Otázka viery bola u nej naozaj prvoradá, silná a vždy prítomná; spomínam si, že sa pred každým predstavením ticho modlila. Pravidelne chodievala do kostola, no najradšej do Brestovian na faru k pánovi farárovi Mariánovi Červenému, kde sa po omši rada zoznamovala s mnohými častými hosťami, osobnosťami z oblasti kultúry, na čo bola mimoriadne hrdá. Vždy rada prítomným predniesla svoje známe monológy. Podávali jej v divadle ruky – jej, jednoduchej, ale duchaplnej dedinskej žene – prezidenti, umelci, ale dennodenne aj náhodní diváci, ktorí dokonca niekedy nechceli ani tak veľa: často iba sa jej dotknúť…
Pôsobila veľmi pohodovo a srdečne, hoci prežila veľa trápenia. Zvykla sa niekedy aj ponosovať?
V neskorších rokoch sa ponosovala na kĺby, potom na nohu. Keď vo svojej šesťdesiatke zažila vážnu a priam likvidačnú autonehodu, keď ju na priechode pre chodcov zrazilo auto, začali sa jej zdravotné ťažkosti stupňovať. Ale ona nikdy nevystenávala – ani v nemocnici, ale myslela iba na jedno - byť ihneď a potom stále, aj dvadsaťštyri hodín, na javisku! Keď sa po autonehode a rehabilitáciách po roku vrátila v Človečine na javisko, v bratislavskom PKO ju privítal taký potlesk, aký môžu zažiť iba veľké hviezdy.
Vy ste jej po autonehode vytvorili rolu šitú na mieru – postavu pacientky Kováčovej v hre Ženské oddelenie. Divákom v hľadisku sa prihovárala z postele. To bolo od vás obrovské gesto. Ako to prijala?
Po návštevách v štátnej nemocnici, ale aj po mojich nemocničných skúsenostiach v Podunajských Biskupiciach, vznikla hra Ženské oddelenie (a neskôr aj Mužské oddelenie). Železničná sprievodkyňa s dolámanou nohou Kováčová a jej pestrý životný príbeh v interpretácii pani Kolníkovej chytil za srdce divákov v divadlách i pri obrazovkách v celej republike (hra mala 362 repríz). Hral som jej trochu spomaleného syna Karola a náš skladateľ Janko Melkovič († 64) jej nového manžela, muzikanta Tibora. Hralo sa nám spolu naozaj dobre. Aj v tejto trpkej komédii sa tuším stalo to, čo sa niekedy v divadle zázračne prihodí, teda, že divadlo zrazu na javisku na chvíľu prestane byť divadlom a začne byť životom.
