Detstvo nemala ľahké, otec jej mamu opustil, vyrastala v chudobe a nemohla si dovoliť ísť študovať. Spomínala na tieto časy s krivdou?
Najčastejšie spomínala na obdobie, keď v 30. rokoch minulého storočia slúžila v Piešťanoch v bohatej židovskej rodine. Z Radošiny do Piešťan je to štrnásť kilometrov, cez hory možno menej. Túto cestu do služby a naspäť domov pravidelne absolvovala pešo – s topánkami na pleci, len aby si ich nezodrala… Často si na tie roky spomínala: „Tam v Píštanoch som u pánov prvý raz uvidela to, čo som nykdy predtým nevidela, len som o tom očula, a bolo to krásne – panebože, banán…“
Zdôverila sa vám, čo chcela študovať, aké boli jej sny?
Bola jednou z tých dedinských žien, ktorá mala iste na oveľa viac, ako v živote naozaj mohla. V radošinskej škole sa dobre učila (začas ju učila aj známa slovenská spisovateľka Mária Jančová), ale možnosti študovať v jej početnej a biednej rodine boli nulové. Katarína Kolníková sa vedela a dokázala zaujímavo porozprávať s každým, lebo toho veľa zažila, a teda mala čo povedať. Divadlo jej dalo ďalšiu veľkú ľudskú aj umeleckú príležitosť. A ona tú možnosť rada prijala.
Podobný osud aký mala jej mama, zažila aj ona sama. Rovnako aj ju opustil manžel, keď emigroval do zámoria a ju nechal s tromi deťmi v Radošine, so štvrtým dieťaťom na ceste. Hovorila v divadle o svojom manželovi?
O mužovi hovorievala s veľkou clivotou, krivdou i trpkým sklamaním. A iste naňho myslela stále. Keď sme pred tridsiatimi rokmi s divadlom prvý raz prišli do Kanady, kam jej muž po vojne utiekol, mala pred predstaveniami veľkú trému… Čo keď sa po rokoch náhodou len tak v hľadisku objaví? Neobjavil sa. Ale clivota zostala.
Keď prišla do RND, brali ste jej špecifický jazykový prejav od začiatku ako prednosť?
Západoslovenské radošinské nárečie je vlastne pre nás dar: rozumejú mu diváci v divadlách nielen na Slovensku, ale aj v Čechsku a na Morave. A práve pani Kolníková sa stala prvou a najvýraznejšou javiskovou hovorkyňou i tlmočníčkou tohto výrazného komunikačného znaku nášho divadla. „Tažko sa nám žilo kedysik. Eletrina nebola a kerá aj bola, aj tá trásla. Veru, človek sa any nemav čoho chytyt.“ Týmito slovami sa začína jej vystúpenie v Človečine. Skúste to povedať spisovne: „Ťažko sa nám žilo kedysi, elektrina nebola…“ – a už to zrazu nie je ono, už je to iný, všeobecný a bezfarebný text. Náš jazyk nemá rozvinutú tzv. hovorovú slovenčinu. Mám dojem, že naším nárečím, divadlom a s našou hovorkyňou sme sa o to pokúsili.
Účinkovala takmer vo všetkých vašich inscenáciách. Stalo sa, že sa jej napríklad nepáčila postava a mala voči role výhrady?
Také niečo sa nikdy nestalo. Bola vďačná za každú úlohu a na hocijakú rolu sa nesmierne tešila. No veľmi ťažko znášala, ak v niektorej hre nehrala. Dokonca to doliehalo na ňu tak ťažko, že radšej ani neprišla na premiéru. Zdôvodnila to takto: „Neprišla som preto, lebo by mi bolo v sále velice smutno a lúto, že som neny na javišty.“ Ale nakoniec po istom čase predsa ako diváčka na predstavenie prišla. A všetkých nás vždy po predstavení vyobjímala.
Zasahovala vám do scenárov? Mávala pripomienky?
Bola viac než verná a vďačná kolegyňa. Každá úloha bola pre ňu akoby malý sviatok. Opakovala: „Pánbo zaplac! Je to pekné, len aby som to na javišty nepokazila.“ Od roku 1994 máme v repertoári zvláštny a tuším aj pôsobivý kabaretný titul Štedrý divadelný večer (doteraz mal úctyhodných 637 repríz) – zložený nielen z najúspešnejších scénok, monológov, videí a piesní, ale aj z aktuálnych improvizovaných dialógov. Nikdy sa nestalo, aby pri nepripravenej otázke na javisku pani Kolníková zaváhala. Skôr nás vždy dokázala milo prekvapiť pohotovou, vždy vtipnou odpoveďou a dosť často zároveň aj hneď nato svojou rovnako vtipnou otázkou.
Viete, ako sa učila texty? Mala nejaký zaužívaný rituál?
Vždy sa učila texty sama, pomaly a dôkladne. Niekedy aj s pomocou dcéry. Opakovala si texty cestou v aute z Radošiny, ale vždy aj hodinu pred predstavením v šatni. Keď sa ich raz naučila, zostali jej v pamäti natrvalo, takže nebol pre ňu problém príležitostne z niektorej hry citovať ukážku.
Nakrútila však aj známe televízne filmy Víno vinovaté, Ježiško zvoní, otvorte a Dedinský sen. Ako sa cítila pred kamerou?
Poetický film režiséra Fera Feniča Dedinský sen (1984) bol tak trochu aj príbehom o nej a jej živote. Scenár som napísal na motívy životných príbehov dedinských mám a babičiek, ktoré snívajú, spomínajú a hlavne dennodenne čakajú na návrat svojich detí, ktoré dosť často zabúdajú prísť domov. V spomínanom filme Dušanova mama presvedčivo, až dojímavo stelesnila starú vidiecku ženu.
Pani Kolníková patrila azda medzi najvýraznejšie osobnosti RND, hoci nemala divadelné vzdelanie.
Nemala divadelné vzdelanie, to je pravda. Ale už vtedy, keď prišla medzi nás, mala za sebou vysokú školu. Vysokú školu života. To je niekedy na javisku viac ako divadelné vzdelanie.
