Ako si rozumela s mladými herečkami a hercami, ktorí mohli byť jej vnúčatami?
Výborne si rozumela so všetkými našimi oveľa mladšími herečkami. Nikdy nemali pocit, že vedľa nich v šatni sedí stará pani či legenda. Navrhla im tykanie a ony to považovali za česť. A často sa smiala v šatni tým istým veselým a bezstarostným smiechom ako ony. Nosila z domu do šatne dosť často koláče, ale najmä smotanový osúch, to bola jej špecialita. Recept vraj mala od mojej matky. A takisto veľmi rada plietla pre mladé herečky – najmä budúce mamičky a ich bábätká – pestré vlnené čiapky.
Na sklonku života sa vrátila do rodnej Radošiny, kde aj naposledy vydýchla. Na ten deň si asi spomínate zreteľne, veď ste spolu prežili vyše polstoročia na javisku. Ako ste prijali správu o jej úmrtí?
My sme práve v ten májový večer v roku 2006 na našej scéne hrali Jááánošíííka, v ktorom kedysi v úlohe matky účinkovala aj ona. Po predstavení sme dostali do šatne správu, že práve v Radošine u dcéry ticho a pokojne zomrela naša pani Katka. V ten večer po veselej hre a záverečnom diváckom aplauze zrazu zavládlo v šatni na Škultétyho ulici dlhé a meravé ticho… A nepredstieraný smútok.
Pritom, ako viem, ešte ste s ňou mali divadelné plány. Čo to bolo?
Ešte pár dní predtým – tuším to bolo po predstavení v Piešťanoch – som jej sľuboval, nech sa teší, niečo priamo pre ňu chystám. Chcel som napísať voľné pokračovanie našej slávnej hry Lás-ka-nie z roku 1992, v ktorej ona ako stará pani Lásková zo záhrobia navštívi rodinu svojho hrubého syna, aby sa takto osobne presvedčila, ako syn po rokoch s rodinou nažíva. Nestihol som to vtedy. Až v roku 2016 sme v našom divadle v réžii Juraja Nvotu uviedli tragifrašku Lás-ka-nie 2, v ktorej pani Kolníková už účinkovala iba ako duch – z videozáznamu. No aj teraz, po tridsiatich rokoch od prvého uvedenia, nám hádam mala čo povedať. A takisto by, bohužiaľ, musela konštatovať, že od jej odchodu sa všeličo zmenilo, no jej čudný javiskový syn Bystrík sa nezmenil – je stále tým starým známym zloduchom…
Čím to je, že RND má roky vypredané predstavenia a lístky sa nedajú len tak ľahko zohnať?
Keď sa vraj niekto spýta Angličanov, ako to robia, že ich anglický trávnik je taký pekný a vydarený, Angličania na to skromne odpovedia: „Je to jednoduché, stačí iba trávnik šesťsto rokov pravidelne kosiť a polievať.“ My sa o čosi podobné v divadle usilujeme zatiaľ iba necelých šesťdesiat rokov.
Ako prežíva divadlo pandémiu koronavírusu?
Pandémia nebola a nie je dobrá správa pre nikoho a najhoršia je pre divadlo. V podstate sme celé obdobie bez práce, príjmu a nádeje. Tak si tu na Slovensku žijeme. Napísal som kabaretnú hru o tom všetkom okolo nás. Súčasťou kabaretu je aj dôverná pošta autora práve s Katarínou Kolníkovou do nebeského zberného strediska, odkiaľ naša herečka autorovi s pasiou oznamuje, čo je hore nové a s kým sa v stredisku stretá. Kabaret by sme chceli čím prv uviesť… Teda, keď nám to covid a vláda dovolia. Nový titul má názov Sedel som dva roky.
Bude RND na pani Kolníkovú spomínať v online priestore? Pripravujete niečo k jej nedožitej storočnici?
Chystáme k stému výročiu narodenia pani Kolníkovej pre RTVS výber monológov z hier a vystúpení našej protagonistky pod názvom Pošta pani Kolníkovej, RTVS chce v apríli uviesť v reprízach filmy syna Juraja …a já, Katarína Kolníková, Kronika komika, pripravujeme s režisérom Jurajom Nvotom spomínaný kabaret Sedel som dva roky, premiérovo konečne chceme uviesť hru Pán Strom, hlási sa na prípravu aj ďalší titul Spev kohúta… Máme toho aj viac, len keby tu nebolo to nešťastné keby. Niekedy sme vraveli v neľahkej chvíli: Tak nám humor pomáhaj. Dnes sa vraciame k pôvodnej úpenlivej prosbe: Tak nám Pán Boh pomáhaj!
Čo by asi povedala pani Kolníková na situáciu, ktorá ovplyvnila kultúru – divadlá už dlho nehrajú. Hovorievala totiž, že divadlo je jej život a keď nehrá, je nezdravá…
„Totyž, ked neny múka, sú prázdne bruchá. Ale ked neny dyvallo, sú prázne hlavy. A prázne hlavy sú smutným úkazom, podobne smutným, jako sú prázne dyvallá. Dobré dyvallo je jako vydarené manželstvo. Trvá dotedy, dokedy trvá láska. A čo láska spojí, to by dyvallo nemalo rozdvojuvat…“
