Za tým rozhodnutím bola zrejme ŠtB, ktorá mi neúspešne ponúkala spoluprácu,“ vraví Kříž. Z niečoho bolo treba žiť. Zamestnal sa na železnici, kde robil sprievodcu, neskôr sa stal recepčným v malom hoteli. V tom čase už bol pevne rozhodnutý emigrovať. Knieža Leonard I. ho v roku 1978 vymenoval riadnym konzulom a napísal, že mu posiela diplomatický pas a bude dostávať symbolický plat.
„K ničomu z toho už nedošlo, ŠtB mi zabavovala všetku korešpondenciu a začali ma špehovať. Raz tajného vyhnala moja mamička s metlou, keď sa na chodbe nášho domu pokúsil odmontovať tabuľku s označením konzulátu. Vyvrcholilo to tým, že mi vzali československý pas. Následne ma armáda začala často povolávať na vojenské cvičenia. Ďalší povolávací rozkaz som vrátil poštou s tým, že som konzulom feudálneho štátu a mohol by som cudzím diplomatom nechtiac prezradiť vojenské tajomstvá. Toho sa zľakli, a tak ma vyškrtli z evidence ako nespoľahlivého. Trochu sa mi uľavilo.“
Pasy z detskej tlačiarničky
Vladimír a jeho manželka Jarmila si v roku 1984 povedali dosť, to už stačilo, emigrujú. „Niekoľkých mojich priateľov uväznili, boli aj takí, ktorí perzekúcie nezniesli a spáchali samovraždy. Knieža Leonard I. mi napísal, že ako riadny konzul môžem vystavovať cestovné doklady, a tak som začal vyrábať provizórne diplomatické dokumenty. Použili by sme ich, keby došlo k najhoršiemu. Pasy som písal na stroji po anglicky a po francúzsky s tým, že ide o provizórne diplomatické pasy vystavené konzulátom Hutt River v Československu.
Opečiatkoval som ich guľatou pečiatkou z písmenkovej detskej tlačiarničky a vyrazenými pečaťami s kniežacou korunkou, ktoré som objavil v jihlavskom archíve. Fotografie som pre lepšiu vierohodnosť perforoval po strane rydlom na slíže. Napokon som ich opatril stuhami kniežatsva a doručil synovi môjho priateľa-maliara, ktorý ich zviazal. Doba už bola poriadne napätá.
V tom istom roku pre mňa prišli traja eštebáci a odviezli ma do lesov smerom k Brnu. Hrozili mi väzením, ale aj tým, že ma zhodia do priepasti Macocha, pokiaľ nepodpíšem spoluprácu. Urobil som to pod podmienkou, že mi poskytnú doklad na cestu do Rumunska, ktorý bude prílohou k občianskemu, keďže pas mi zadržali. Vymyslel som si, že tam budem fotiť staré kláštory. Súhlasili. Hneď, ako som dostal prílohu, vyrazili sme s Jarmilou a našou starou Škodou Octaviou Matyldou do Rumunska.“
Rumunskí colníci salutovali
Pred hraničným priechodom Železné vráta z Rumunska do Juhoslávie sa manželia čisto obliekli a vyleštili oktávku. Potom na ňu pripevnili diplomatickú značku CD a zasunuli vlajočku Kniežatstva Hutt River. Rumunským vojakom a policajtom predložili doma vyrobené diplomatické pasy.
„Odišli s nimi do budovy a keď sa po 20 minútach vrátili, vojaci vytvorili okolo nášho starého auta čestný špalier. Veliteľ nám úctivo vrátil dokumenty a zasalutoval: „Vaša excelencia, ráčte pokračovať do Juhoslávie.“ Odpovedal som: „O. K., bye, bye!“ A vyrazili jsme. Od radosti sme začali plakať, ale naše nadšenie trvalo krátko. Keď sme prešli hranicu, chceli nás Juhoslovania vrátiť. Išlo o všetko! Prikázal som žene, aby sa držala a dupol som na plyn - smer Juhoslávia. Chcel som požiadať o politický azyl v ich meste. Policajti začali strieľať do vzduchu a prenasledovať nás. Po niekoľkých kilometroch sme vo veľkej rýchlosti havarovali. Auto sa s nami dvakrát prevrátilo. Našťastie, nikomu sa nič nestalo. Za násilné vniknutie do Juhoslávie sme boli odsúdení na 14 dní väzenia a z Belehradu nás previezli do basy pre cudzincov. Po vypršaní trestu nám umožnili vstup do Rakúska, kde sme bývali v tábore a penzióne. Do San Francisca sme odleteli v lete roku 1985.“
