Pri príležitosti nedávneho Medzinárodného dňa Rómov predseda vlády SR Eduard Heger vyslovil ideu, že ak členovia rómskej menšiny dostanú možnosť, ich život sa môže premeniť na úspešný príbeh. Pretože najjednoduchšie je zlomiť palicu nad ľuďmi vytlačenými na okraj spoločnosti. Ak však len jedna palica zostane celá, má to význam. Dôkazom toho je aj príbeh Slovenky Viery Matyšákovej, ktorá už šestnásť rokov pracuje s rómskou komunitou v južnom Walese.
Niektoré veci sa nedajú naplánovať, život ich prináša sám. A zväčša celkom nenápadne. Napríklad tak, že sa vyberiete do Anglicka na farmu zbierať jahody. Viera Matyšáková nemohla tušiť, že jahodovou brigádou sa začína písať celkom iný príbeh. Príbeh Slovenky z malej dedinky Dohňany pri Púchove, ktorá v praxi robí to, o čom mnohí len teoretizujú. Pani Viera pomáha Rómom a najmä ich deťom začleniť sa do života spoločnosti. Šestnásť rokov žije s rodinou v južnom Walese a s rómskou komunitou má bohaté skúsenosti. „Na farme som videla, že ľudia dokážu spolu komunikovať, aj keď nerozprávajú spoločným jazykom. Pracovali tam ľudia rôznych národností a kultúr, ale aj rôznych vzdelaní – učitelia, inžinieri, medici… Bol to pre mňa prvý stret so spoločnosťou otvorenou pre každého. Páčilo sa mi, že tam sa bralo, kto je aký človek, aké má hodnoty, ako sa správa, ako na sebe pracuje a nie to, odkiaľ pochádza a aký má titul,“ vraví. Keď sa vrátila domov z brigády, rozhodli sa s manželom, že vycestujú do Británie a vyskúšajú rok žiť v tejto krajine. „Staršia dcéra mala o rok nastúpiť do školy, takže sme si povedali, že to skúsime, a ak sa nám tam nebude páčiť, vrátime sa na Slovensko. A z roka je už 16 rokov,“ spomína na začiatky v zahraničí.
Pomohli Rómovia
A práve začiatky boli pre mladú rodinu pomerne náročné. „Bolo ťažké nájsť si prácu aj ubytovanie. Stretli sme sa s tamojšími ľuďmi, ktorí nám dali pocítiť, že sme cudzinci a neboli ochotní prijať nás. No stalo sa aj to, že keď som sa ospravedlňovala za nie úplne perfektnú angličtinu, ten človek sa ospravedlnil mne, že nevie hovoriť po slovensky. Je to vždy o ľuďoch. A musím povedať, že bolo omnoho viac príjemných situácií ako tých nepríjemných,“ konštatuje pani Viera. Medzi prvými ľuďmi, ktorí im pomohli, bola rómska rodina z Česka. Mali podobne staré deti a bývali vo vedľajšej ulici. „Bola to moja prvá reálna skúsenosť s rómskou rodinou. Títo ľudia nám boli nápomocní s bežnými vecami – pomohli nám s procesom prihlásenia detí do školy, dali nám tip, kam ísť na výlet, do plavárne, kde sú aké parky… Bežné denné životné situácie, ktoré sme potrebovali riešiť v cudzom meste, v cudzej krajine. Vtedy sme nemali internet v mobile, takže človek musel ísť do knižnice, ‚zabookovať‘ si vopred termín, aby si mohol ísť pozrieť e-maily. Nebolo to v tom čase také jednoduché ako dnes, že si okamžite ‚vygooglim‘ informáciu, ktorú potrebujem.“
Z prekladateľky učiteľka
Prvé pracovné skúsenosti vo Walese nadobudla pani Viera Matyšáková vo fabrike a v hotelierstve. Popritom pracovala ako tlmočníčka pre nemocnicu a pre mestský úrad. Stretávala sa so slovenskou a českou komunitou, žijúcou v Newporte. Veľkú časť tvorili práve Rómovia. „Jedného dňa, v januári 2007, si ma zavolali do miestnej školy, do ktorej chodilo asi 750 detí, prekladať českým rodičom a učiteľom. Skončilo sa to tak, že som tam pracovala ďalších štrnásť rokov,“ s úsmevom spomína na začiatky spolupráce so školou, v ktorej sa rozprávalo viac ako tridsiatimi jazykmi.
„Je to úžasná multikultúrna škola s inkluzívnym vzdelávaním. V tom čase prišli do školy prvé štyri české rómske deti a nemali nikoho, kto by sa im venoval. Najskôr som prekladala len rodičom, postupne ma zavolali pracovať s deťmi. Škole to veľmi pomohlo, takže mi ponúkli prácu, hoci spočiatku len na 6 hodín týždenne.“ Postupne sa medzi rómskou komunitou rozchýrilo, že tam pracuje sympatická učiteľka s citlivým prístupom a do školy začalo prichádzať viac detí. „Hodiny sa mi navyšovali. Čím viac bolo detí, tým bol väčší tlak rodičov na školu. Prichádzalo čoraz viac detí a rodín, ktoré neboli socializované, do krajiny prišli zo slovenských osád. Spočiatku vznikali trecie plochy, nedorozumenia. Povinnosťou školy bolo, aby boli deti v škole, no dochádzka bola veľmi slabá. Konflikty vyvolávala aj jazyková bariéra a zlé vysvetlenie správania sa detí. Rodičia brali veľmi osobne všetky podnety školy, mali pocit, že na nich útočíme,“ približuje citlivú problematiku pani Viera.
