Chce to trpezlivosť
Z pohľadu spoločnosti má takýto prístup obrovský význam, keďže začleňuje znevýhodnené deti do spoločnosti a pre majoritu to znamená viac zamestnaných ľudí a menší nápor na sociálny systém. Rozdiel medzi školami na Slovensku a vo Walese je podľa Viery Matyšákovej v tom, že tamojší systém prispôsobuje podmienky tomu, aby veci fungovali. Dbajú na duševné a psychické zdravie detí. „Výučba emocionálnej inteligencie a rozmanitosti je neoddeliteľnou súčasťou vzdelávania v každej škole vo Walese. Moja trieda bola špecifická tým, že pokrývala viac ročníkov a mohlo tam byť niekoľko súrodencov súčasne. Čas, ktorý tam deti trávili, sa líšil podľa ich potrieb, pričom rodičia boli aktívnou súčasťou triedy. Ak sa totiž deti nepodarilo zapojiť do školského života v bežných triedach, potom sa dostali do triedy, ktorú sme vytvorili v rámci projektu – teda do rodinnej ‚nurture‘ triedy.“ Spomínam si na chlapca, ktorý k nám prišiel ako päťročný. V Spojenom kráľovstve je povinná školská dochádzka od 5 rokov, prvé dva roky sú niečo ako u nás predškoláci. Tento chlapec si nevedel zvyknúť, dlho mu trvalo, kým sa v škole ako-tak adaptoval. Neplakal, neprotestoval, no nebol duchom prítomný. Problémom bol už samotný očný kontakt, mal problém s hrubou motorikou, nevedel vyslovovať slová. Do ničoho sa nezapájal a ak ho chceli učitelia zapojiť, bol agresívny. Nehovoriac o tom, že mal mizivú dochádzku, pričom rodičia s nami nekomunikovali. Hľadali sme možnosti, ako mu pomôcť. Skúšali sme napríklad skrátiť jeho pobyt na vyučovaní na menej hodín, nič nepomáhalo. Keď sa mu ani po troch mesiacoch nepodarilo aklimatizovať, dostal sa do mojej ‚nurture‘ triedy. Urobili sme s kolegyňou skríning jeho sociálnych, emocionálnych, kognitívnych potrieb. Ukázalo nám to, čo vlastne v jeho prípade zlyháva, na čom potrebujeme pracovať, aby sa postupne začal zapájať do školskej činnosti. Potrebovali sme zistiť, čo ho baví, cez čo si k nemu nájdeme cestičku. Bolo to jedlo a tanec.“
Poďakovanie, ktoré prekvapilo
Súčasťou spomínaného intervenčného programu „nurture“ sú napríklad aj raňajky. „Tým sme tohto chlapca vedeli zapojiť so spoločných činností v triede. Dali sme mu možnosť zúčastniť sa na aktivitách, ktoré reálne vedel urobiť – napríklad na príprave spoločných raňajok, keď dal každému dieťaťu na stôl tanier. Dostal šancu niečo dokázať a niečo ukončiť. Ako pochvalu dostal nálepku od učiteliek. Budovali sme takto jeho sebadôveru,“ vraví pani Viera. Časom sa malý rómsky chlapec začal sám zapájať do bežných aktivít, neskôr aj do vzdelávacieho procesu. Dokonca dostal ocenenia pred celou školou za napohľad nepodstatné drobnosti, ale preňho neskutočne veľké kroky. „S mamou sme celkom dobre spolupracovali, no otec sa do školskej výchovy nezapájal. Prekvapivým zlomom bolo, keď raz prišiel na rodičovské združenie. Podal nám s kolegyňou ruku a poďakoval sa, že sme jemu a jeho synovi zmenili život,“ vraví dojato pani Matyšáková, ktorá má v rómskej otázke jasno. „Všetko ide, záleží na tom, aký je prístup k rómskym deťom, k ich vzdelávaniu. Som 17 rokov mimo Slovenska a nedovolím si hodnotiť slovenský školský systém, pretože s ním nemám skúsenosti. Môžem hodnotiť len to, ako to funguje vo Veľkej Británii. A viem, že to ide, pretože keď raz inkluzívne učím, otváram brány všetkým. Sú ľudia, ktorí sa chcú meniť, keď im dáte možnosť, a sú ľudia, ktorí sa zmeniť nechcú. A je úplne jedno, či je to Róm alebo niekto iný,“ vraví rozhodne žena, ktorá zmienený „nurture“ projekt plánuje preniesť aj do slovenskej reality. „Chcela by som ho dostať na Slovensko, dať šancu našim deťom. Rómska otázka rozdeľuje spoločnosť, ale táto komunita reálne žije, žiaľ, často na okraji spoločnosti. Myslím si, že sa oplatí investovať do budúcnosti rómskych detí rovnako ako do všetkých detí. Raz sa nám to vráti, som o tom presvedčená.“
