Prezradil nám, kto ho to naučil, aké bolo jeho prvé auto a kedy si myslel, že je najväčší frajer.
Prvá fajka
Nomen omen v mojom prípade naozaj platí. Čo by som to bol za Tabačka, keby som nevyskúšal tabak? Ako 21-ročný som sa k nemu dostal tak trochu bizarne. S vtedajšou priateľkou sme obdivovali známy obraz belgického surrealistu Reného Magritta - Toto nie je fajka. Tá fajka na obraze sa mi veľmi páčila, ako krásny objekt, vec, ktorú by som rád držal v ruke. A tak mi priateľka podobnú fajku kúpila, avšak s celou výbavou. A keď už dostanete taký dar, bol by hriech ju aj nevyskúšať.
Aj môj tata kedysi fajčil fajku, a tak sa mi z toho stal taký malý rituál, aj s prvým šlukom do pľúc. Po šlukovaní fajkového tabaku už bolo šlukovanie cigaretového dymu pohoda – klídek – tabáček. V jednom okamihu som si však férovo uznal, že je to už asi závislosť, a tak som hľadal alternatívy, ktoré by menej poškodzovali zdravie a nemali taký nepriaznivý vplyv na ľudí v mojom okolí a na životné prostredie. Mne sadli nikotínové vrecúška Velo – sú bez dymu, zápachu, v ôsmich príchutiach, diskrétne sa dajú užiť aj počas nakrúcania a sú bez tabaku. Takže Tabaček nakoniec skončil bez tabaku. (smiech)
Prvý stand-up
Už sme hrávali v Bratislave so zoskupením 3T (Tri tvorivé tvory), keď ma oslovil Jano Gordulič, či by som si neprišiel strihnúť stand-up. To sa neodmieta a na plagátoch sa to vynímalo pekne – Silné reči so Šokom, hosťom večera. Stand-up vystúpenie si vyžaduje poctivú prípravu, text musíte vedieť takmer od slova do slova, až potom si môžete dovoliť cibriť slovíčka priamo na vystúpení podľa reakcií publika.
Vytvoril som si šušlavú postavičku. Prvé vystúpenie bolo tuším o skautoch, vyšlo a ľuďom sa páčilo. Vtedy som urobil školácku chybu, uveril som v seba, že som frajer. Počas večera mi však Jano Gordulič hovorí, však poď ešte s jedným vystúpením, si tu hosť, nech si ťa publikum užije. Po prvom slávnostnom výkope som padol na hubu ako z 12-poschodového vežiaka. Improvizácia nestačila. Za túto silnú skúsenosť som však veľmi vďačný, bola pre mňa nesmierne dôležitá pri mojom ďalšom formovaní.
Prvé auto
O mojom prvom aute je aj moje stand-up vystúpenie Rumunský Oltcit. Dostal som ho od rodičov. Povedali by ste si, to je skvelý dar, ja som však dostal namiesto perpetum mobile perpetum problém. Stále sa kazilo, aj ten najkratší presun na ňom sa razom zmenil na dobrodružstvo. Raz som na ňom išiel z Dolného Kubína do Žiliny (66 km) osem hodín!
Malo schopnosť priblížiť človeka k prírode. Toľko krásnych pohľadov na prírodu zblízka, čo som ja s ním zažil! Rešpektovalo ročné obdobia, pretože keď pršalo, mal som mokré nohy, keď bola jeseň, z ventilátora mi lietali listy, v treskúcej zime mrzlo zvonku aj zvnútra. Nakoniec som ho predal za 3 000 slovenských korún. Presne toľko nakoniec stála náhrada za ukradnuté spätné zrkadlo na mojom novom aute, ktoré som si kúpil z peňazí zarobených v Amerike. V skratke povedané, nakoniec som vymenil svoje prvé auto za spätné zrkadlo.
Prvé lezenie
Prvýkrát som liezol ako 15-ročný, na hradnom múre v Budatíne neďaleko Žiliny. Chodili sme tam loziť aj s kamarátom Tomášom Podhradským, ktorý ma do toho zasvätil. Nie je to pre mňa len šport, ale aj skvelý spôsob, ako si vyčistiť hlavu. Zakaždým je to pre mňa výzva – dám to, nedám to? Musím sa vtedy sústrediť len na každý ďalší krok, všetky problémy sveta sa zmrštia do jediného - kam dať teraz nohy a ruky tak, aby som sa dostal až na vrchol a nespadol.
Odvtedy som už dvakrát vyliezol na Gerlach, zvládol som aj náročný výstup na Lomnický štít, tzv. Puškášovou cestou, ale asi najadrenalínovejšie bolo lezenie na skale Porubka pri Žiline, liezli sme na ihlu a ja prvý. Vyštveral som sa až na vrchol a keď za mnou prišiel aj kamarát, skoro odpadol. Laná som si domotal tak parádne, že som vlastne celú cestu išiel bez istenia. Ups!
