Keď vyučený maliar ako 23-ročný v septembri 1990 nastupoval do Mestskej polície, boli jej členmi len traja ľudia. „Bola to úplná novinka. Môj otec bol štátny policajt a ja som chcel skúsiť niečo podobné, i keď trochu odlišné. Vtedy dokonca neboli žiadne školenia pre mestských policajtov. Pripravovali sme sa samostatne. Otestovali nás a prijali. Na polícii som vtedy pracoval len ja, môj kolega Paľo Košický a náčelník. Postupne však pribúdali ďalší,” zaspomínal skúsený pochôdzkar, ktorý v prvých rokoch obchádzal mesto len po vlastných.
„Bolo to dobré na to, že som sa zoznámil s mnohými obyvateľmi. Keď prichádzate do kontaktu osobne, je väčšia aj vzájomná dôvera. Ľudia nás brali pozitívne. Boli radi, že majú svojich policajtov. So štátnymi totiž v tých časoch mali zlé skúsenosti. Niekedy nás volali aj v prípadoch, ktoré prislúchali štátnym policajtom, a dožadovali sa, aby sme problém riešili my,” podotkol Ján, ktorý zažil aj niekoľko dramatických zásahov.
„Tak 4-5-krát sme zachraňovali ľudský život. Naposledy chcel z mosta skočiť muž. Viedli sme s ním dialóg a pomaly sme sa k nemu približovali. Už bol za zábradlím. Podarilo sa nám ho našťastie stiahnuť späť. Nebolo to jednoduché. Bol to silný muž. Pracoval ako drevorubač v Kanade. Potom sme ho spútali a zverili odborníkom,” priblížil okamihy, ktoré rozhodovali o živote a smrti.
Svoju prácu vníma skôr ako službu, nie ako prácu, do ktorej vstáva s nevôľou. „Nikdy neviete, kam vás kedy zavolajú. Niekedy je to aj úsmevné. Zachraňovali sme mačku zo stromu či zamrznutú labuť v Laborci,” uzavrel Antoni, ktorý už neplánuje meniť povolanie a predpokladá, že vydrží v mestskej polícii až do dôchodku.
